2. marec 2024, Miriam Takáčová

Podpora vzdelávania – sociálne zručnosti 1

Ľudský jedinec prichádza na svet iba ako potenciálny človek. Človekom sa stáva pod vplyvom bezprostredného sociálneho prostredia – v procese socializácie. Výsledkom tohto procesu je získanie špecificky ľudských spôsobov psychického reagovania, vnímania, myslenia, cítenia a konania, čiže osvojenia si vlastností, ktoré mu umožňujú život v spoločnosti (Sollárová 2011, s. 39).

Socializácia sa teda chápe ako postupnosť skúseností sociálneho učenia, ktorej výsledkom je integrácia jednotlivca do spoločnosti. Kľúčom k procesu socializácie je sociálne učenie. Učenie sa chápe ako modifikácia správania, ako dôsledok skúsenosti s prostredím, najmä následkom pôsobenia odmien a trestov. Vychádza sa z predpokladu, že správanie je vo veľkej miere zamerané na cieľ. Sociálna psychológia sa koncentruje najmä na učenie priamo spojené so sociálnymi prvkami prostredia (Sollárová 2011, s. 39).

Také spoločenské inštitúcie, akými sú rodina, škola a pracovná organizácia predstavujú prostriedky socializácie. Rodina ako primárny nositeľ kultúry poskytuje základ noriem a hodnôt, ktoré uznáva daná spoločnosť. Vedie dieťa k spoločenskému životu v prostredí, v ktorom vyrastá, učí ho orientovať sa vo svete symbolov. Rodinná výchova zoznamuje dieťa s kultúrnymi  vzorcami (tradície, zvyklosti, mravy, zákony, tabu a pod) tým, že sa dieťa učí rešpektovať požiadavky rodičov a je sankcionované za ich nesplnenie (Sollárová 2011, s. 39).

Kultúrne vzorce sú nosnou zložkou kultúry, vyjadrujú zvláštnosti danej kultúry. Vymedzujú rámec prípustného správania, do príkazov a zákonov vnášajú systém.

Druh vzorcaPríkladVerbálna formuláciaDruh sankcie
Obyčaje, zvykyPrimeraný oblek k danej situácii

Sluší sa

Nesluší sa

Pohoršenie

Neľúbosť

Posmech

Mravy

Neklamať

Nepestovať pohlavnú promiskuitu

Morálne

Nemorálne

Pobúrenie

Odpor

Pohŕdanie

Odmietanie

Zákony

Nekradnúť

Monogamia

Zákonné

Nezákonné

Odsúdenie

Pokuty

Väzenie

Tabu

Incest

Nejesť mäso posvätného zvieraťa

Neprirodzené (hriešne)

Patologické

Pobúrene

Odsúdenie

Socializácia pokračuje v priebehu detstva v škole a v priebehu dospelosti v zamestnaní a neskôr vo vlastnej rodine. Postupne sa v procese socializácie začínajú uplatňovať vplyvy masmédií, neskôr aj rôznych organizácií a ľudí, s ktorými sa jednotlivec dostáva do styku.

Na tému racionálneho uvažovania si prečítajte aj náš článok

Človek a rácio

Je človek vo svojej podstate racionálny? Niekedy ráno vstaneme z postele s dobrou náladou a niekedy sme rozladení. Môžeme sa pokúsiť vysvetliť si argumenty (samo-motivácia) prečo nemáme mať dôvod na zlú náladu, ako napríklad uvedomiť si, že máme zamestnanie, máme láskavú rodinu okolo seba, máme strechu nad hlavou, máme čo jesť, nemusíme utekať z vlasnej krajiny a nemusíme sa báť o vlastný život…. niektorí ľudia nemajú ani jedno z toho.

Socializácia ako pojem

Socializácia sa chápe ako proces, v ktorom sa človek vďaka aktívnemu styku so spoločenským prostredím vyvinul z nižších foriem človeka a vo svojom individuálnom vývine z biologického tvora na osobnosť. Každý živý tvor má potrebu urobiť to, čím sa za normálnych podmienok zabezpečuje jeho existencia. Pretože človek nemá pevne vrodené spôsoby reakcií a správania, učí sa v priebehu svojej existencie správať tak, ako je to na uspokojovanie jeho potrieb nevyhnutné. Základom socializácie je preto učenie (Sollárová 2011, s. 39).

Sociálne učenie

Bandurova teória sociálneho učenia osobnosti spočíva v nasledujúcom tvrdení ,,(teória) … pristupuje k vysvetleniu ľudského správania v pojmoch pokračujúcej recipročnej inhibície medzi kognitívnymi, behaviorálnymi a environmentálnymi determinantmi“. Pomocou procesu, ktorý Bandura volá recipročný determinizmus (obrázok) ľudia ovplyvňujú svoje osudy kontrolou síl prostredia, ale zároveň sily kontrolujú ich (Hall, Lindzey a kol., 1997 s. 428). 

Ako naznačuje obrázok, recipročný, vzájomný interakčný proces sa vyskytuje medzi správaním, prostredím a myslením, vnímaním a ostatnými vnútornými procesmi človeka. V Bandurovom chápaní môže mať hociktorý z týchto troch elementov (prostredie, osobnosť a ľudské správanie) kauzálny (príčinný) vplyv na ostatné dva. Napríklad ľudské presvedčenie o tom, čo je schopný urobiť a aké dôsledky to bude mať, keď sa to spraví, ovplyvňuje jeho skutočné konanie, ktoré sa týka prostredia, ktoré zase, naopak, môže zmeniť jeho očakávania (Hall, Lindzey a kol., 1997 s. 428). 

Hlavnými kategóriami socializácie sú (Sollárová 2011 s. 40, Nakonečný 2009):

  1. Vypracovanie systému hygienických a pracovných návykov, v ktorých je vyjadrená sociálna a kultúrna primeranosť udržiavania telesnej čistoty a sociálnych stykov.
  2. Vypracovanie systému vedomostí a zručností, ktoré podmieňujú orientáciu v kultúrnom a životnom prostredí danej spoločnosti.
  3. Vypracovanie hierarchizovaného systému hodnôt, v ktorom sa odrážajú etické, filozofické a vedecké sústavy danej spoločnosti.
  4. Vytvorenie primeraných vzorcov emotívneho reagovania a primeraný motívov, v ktorých sa odráža sociálna a citová zrelosť jedinca.

Keďže socializácia začína od narodenia a pokračuje v priebehu celého životného cyklu, jej proces má rozličné formy, závisiace od etapy života a špecifických environmentálnych a situačných problémov, ktoré sa môžu vyskytnúť.

Socializácia raného detstva sa označuje ako primárna socializácia. Prívlastok primárna zdôrazňuje fakt, že vytvára základy pre všetky ostatné typy učenia sa. V rámci primárnej socializácie sa dieťa musí naučiť základné zručnosti nevyhnutné na jeho fungovanie v spoločnosti. Musí ovládnuť alebo začať ovládať motorické zručnosti zahŕňajúce telesnú koordináciu a kontrolu, ovládnuť jazyk a porozumenie symbolom a gestám. Deti sa učia predovšetkým v rodinnom prostredí prostredníctvom imitácie, podmieňovania a odmeňovaním pri prejavení očakávaného správania. V dôsledku toho interakcia s druhými od narodenia je nevyhnutná pre akékoľvek učenie sa (Sollárová 2011 s.40, Mistríková 2015). 

Jedným zo spôsobov učenia sa rolí je ich nácvik. Anticipačná socializácia sa vzťahuje na učenie sa nácvikom rolí, o ktorých anticipujeme – predvídame, predpokladáme – že ich v budúcnosti budeme zastávať. Príklady anticipačnej socializácie nájdeme v rôznych etapách života. V detstve sú to rolové hry na rodičov, v období strednej školy študenti formálne nacvičujú budúce profesionálne roly prostredníctvom cieľa vedomého nácviku či praxe. Neformálnym spôsobom sa pripravujeme na svoje budúce roly aj zmenou spôsobu obliekania sa a zmenou našich postojov a správania. Anticipačná socializácia je časťou primárnej socializácie, ale nie je ňou limitovaná. Pokračujeme v nácviku rolí v priebehu celého života, čo slúži ako prostriedok prípravy, ktorým ľudia získavajú istotu a sebavedomie týkajúce sa vlastného výkonu v konfrontácii s druhými (Sollárová 2011 s.40, Mistríková 2015).

Socializácia v dospelosti. Donedávna sa aj sociálni psychológovia koncentrovali na socializáciu v období detstva a dospievania a zdôrazňovali dôležitosť primárneho učenia sa. Výsledkom bolo prehliadanie významu učenia sa a prispôsobovania sa, ktoré sa uskutočňuje počas celého životného cyklu a ktoré vystihuje pojem sekundárna socializácia. Tento typ socializácie v dospelosti buduje a modifikuje primárnu socializáciu. Je s ňou konfrontovaný každý dospelý človek, ako prechádza do nových etáp života a čelí meniacemu sa prostrediu, čo si vyžaduje neustále učenie sa. Ak sme sa napríklad naučili základný rámec manželstva a rodičovstva, vychádzať so svojím konkrétnym partnerom si tiež bude vyžadovať učenie sa a adaptabilitu. Okrem toho očakávania spoločnosti týkajúce sa rodiny a partnerských rolí sa menia, prípadný rozvod či nové manželstvo si tiež budú vyžadovať zmeny. Pri štúdiu socializácie v období dospelosti boli zistené typické etapy kríz, ktorým čelia dospelí západnej civilizácie. Otázky profesionálnej kariéry, prispôsobovania sa na starnutiu v spoločnosti orientovanej na mladú generáciu, prípadne problémy, ako čeliť strate rodinných príslušníkov a priateľov, to sú témy socializácie v dospelosti  (Sollárová 2011 s.41, Mistríková 2015).

Zoznam literatúry

  1. Hall, C., S, Lindzey, G., Loehlin, J., C. & Manosevitz, M.: 1997. Psychológia osobnosti. Úvod do teórií osobnosti. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo. ISBN: 80-08-00994-2
  2. Mistríková, Ľ., 2015. Sociológia výchovy. Rozšírené sylaby, ZS-2015/2016 [online]. Katedra sociológie FiF UK, Bratislava, [cit. 2024-03-02]. Dostupné na: https://fphil.uniba.sk/fileadmin/fif/katedry_pracoviska/ksoc/Studium/Sociologia_vychovy-_rozsirene_sylaby__2015_.pdf
  3. Nakonečný, M.: 2009. Sociální psychologie. Vydavateľstvo: Academia, ISBN: 978-80-200-1679-9
  4. Sollárová, E.: 2011. Socializácia. In: Verešová, M., Sollárová, E., Sollár, T., Zelina, M., Flešková, M., Čavojová, V. a Pohánka, M.: 2011. Sociálna psychológia. Človek vo vzťahoch. Nitra: Enigma. ISBN 978-80-8133-002-5

 

Special Guests

Ann Pearson

Designer Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Ut elit tellus, luctus nec ullamcorper mattis, pulvinar dapibus leo.