10. januára, 2022, Miriam Takáčová

Človek a rácio

Je človek vo svojej podstate racionálny?

Niekedy ráno vstaneme z postele s dobrou náladou a niekedy sme rozladení. Môžeme sa pokúsiť vysvetliť si argumenty (samo-motivácia) prečo nemáme mať dôvod na zlú náladu, ako napríklad uvedomiť si, že máme zamestnanie, máme láskavú rodinu okolo seba, máme strechu nad hlavou, máme čo jesť, nemusíme utekať z vlasnej krajiny a nemusíme sa báť o vlastný život…. niektorí ľudia nemajú ani jedno z toho. O chvíľu nám to pomôže a asi po prvej rannej káve mávneme nad zlou náladou rukou a dokonca sa začneme aj usmievať. Niekedy sú však naše starosti také vážne, že už nedokážeme „myslieť pozitívne“ a v určitej chvíli psychosomaticky prechádzajú do ochorení a tak človek okrem psychických starostí začína riešiť aj fyzické.

Emócie sú niekedy krásne a niekedy aj veľmi nebezpečné. Logika naproti tomu dokáže udržať emócie častokrát „na uzde“. Nevynadáme v slabej chvíli šéfovi, lebo si predstavíme, aké dôsledky by mohla mať naša reakcia na našu pracovnú pozíciu, príjem a aby sme neohrozili našu rodinu. Napočítame do 10, predýchame situáciu či prejdeme pár krokov okolo kancelárskeho bloku a s už „chladnou hlavou“ zhodnotíme situáciu a nájdeme elegantné riešenie.

A čo keď riešenie našich starostí nenájdeme? „Vybuchneme“ od hnevu, rozplačeme sa od žiaľu, prepadneme závislostiam…. alebo naopak, keď sa nám niečo podarí, tešíme sa, oslavujeme, sme šťastní, spontánni, tancujeme a spievame, smejeme sa a je nám príjemne v spoločnosti ďalších veselých ľudí.

Popperova britva

V rámci spracúvanej témy článku zisťujeme – hľadáme odpoveď, ktorá povrdí alebo vyvráti, či je človek vo svojej podstate racionálny. (pozn. aut.: podstata = základná, hlavná, najdôležitejšia časť, zložka niečoho, jadro (Jazykovedný ústav Ľ.Štúra Slovenskej akadémie vied, 2020), racionálny = logicko-kritický (Zibrínová a Birkenová, 2015)) Podľa Karla Raymunda Poppera akýkoľvek počet dôkazov v prospech tvrdenia ešte nedokazuje pravdivosť tvrdenia. Avšak na vyvrátenie tvrdenia stačí nájsť jeden dôkaz (Ballová Mikušková, 2019; Jandourek, 2008).

V skratke, keď nájdeme dostatočný počet dôkazov v prospech potvrdenia racionálnej podstaty človeka, neznamená to, že to tak naozaj je. Podľa spomínanej filozofie nám ku skutočnej odpovedi treba hľadať aspoň jednu situáciu, kedy sa človek nespráva racionálne a dáva prednosť emóciám. Nápovedu na odpoveď nám ponúka samotný úvod článku a podľa všetkého, človek vo svojej podstate racionálny nie je, resp. racionálny je len do určitej miery. Pre účel potvrdenia alebo vyvrátenia nášho prvotného zistenia, a identifikáciu, či je človek vo svojej podstate racionálny, sa pozrieme na otázku optikou súčasných zahraničných a slovenských odborníkov.

Myslenie, racionálne aj iracionálne

Myslenie môžeme definovať ako „prepojenie pamäťového výkonu a logického abstraktného spracovania symbolov. Patria sem všetky procesy, ktoré vedú k vytvoreniu poznatku pomocou aktívneho vnútorného zaoberania sa s predstavami, pamäťovými údajmi a pojmami. Zahrňuje mozgovú manipuláciu s informáciou pri vytváraní pojmov, riešení problémov, usudzovaní a rozhodovaní“ (Strížinec, 2008, str. 31).

Myslenie sa zameriava na odhaľovanie a uvedomovanie si vzťahov a závislostí medzi javmi a zefektívňuje proces vnímania tým, že selektuje podnety podľa dôležitosti. Myslenie významným spôsobom ovplyvňuje ostatné psychické procesy človeka, ako napríklad pozornosť, pamäť, predstavy, city a recipročne je nimi tiež ovplyvňované (Kubáni, 2010).

Myslenie však nie je synonynum pre rácio (pozn. aut.: z latinčiny ratio = rozum). Myslenie poznáme racionálne a iracionálne. Racionalitu vieme definovať ako logicko-kritické myslenie. Predstavuje snahu o vystihnutie objektívnej reality a vo všeobecnosti, ľudia s týmto nastavením (nastavenie praktickej racionality) akceptujú životné situácie také aké sú a volia najlepšie spôsoby ako sa s nimi vyrovnať. Racionálne presvedčenia sú protikladmi k iracionálnym. Iracionalitu vieme charakterizovať podľa sklonov ľudí vytvárať si vlastné presvedčenia, ktoré veľakrát nebývajú podložené overiteľnými faktami a ani nevychádzajú z reality – jednotlivci sa uchyľujú k absolutistickým, dogmatickým a nedokázateľným domnienkam, ktorých sa držia (nekritický spôsob myslenia) a tieto domnienky identifikujeme ako opak logicko-deduktívnej metódy vedeckého myslenia. Takýto typ človeka má tendenciu poddať sa klamstvám, sebaklamom, tvoriť a uchovávať motivačne zdeformované presvedčenia a považovať ich za pravdivé (Zibrínová a Birkenová, 2015).

Ekonomicky uvažujúci a racionálny človek (?)

V teórii racionálneho výberu sa snažíme pochopiť ekonomiku tým, že premýšľame o činnostiach jedinca a meriame, čo by sa stalo, ak by sme všetci konali ako on. Uvažujeme o priemernej – vzorovej osobe a jej správaní v zmysle: nakupovať to, čo jej prinesie najvyšší úžitok. Teória racionálneho výberu označuje tohto spotrebiteľa ako ekonomického človeka, resp. homo economicus. Homo economicus predstavuje ideálneho rozhodcu, majstra racionality a je zároveň aj príkladom efektívneho logického myslenia (Hudec, 2018).

Podstatou ekonómie je, že zdroje ako také sú nedostatkové. Uvedený fakt definuje to, za čo sa spotrebitelia rozhodnú vynaložiť svoje peniaze. Ako je spomenuté vyššie, základným predpokladom je, že existuje ekonomicky uvažujúci a racionálny človek, riadiaci sa pravidlom maximálneho výnosu. Je to ideál, ktorý môže poslúžiť ako východzí bod či určitý porovnávací parameter. Ak bežný spotrebiteľ narazí na niečo príliš komplexné a zložité (čomu nerozumie a nechápe), tak si to zjednoduší a pomenuje to, lebo chce odstrániť neistotu (ale nie je to realita). Snaží sa eliminovať výsledok zo zlého rozhodnutia a miesto preberajú emócie, resp. intuícia. Za zmienku stojí aj zaujímavé zistenie, pokiaľ človek niečo naozaj chce, tak to aj „potrebuje“ (Knapik, 2011).

Preto sa napríklad spotrebiteľský marketing zameriava na vyvolanie potreby. V zjednodušenom ponímaní: keď úspešne identifikujeme u ľudí čo im chýba (pozn. aut.: nenaplnená potreba, tzv. unmet need), ponúkneme riešenie, zdôvodníme jeho úžitok a výhody ktoré z toho spotrebiteľovi vyplynú, vieme že sme zaujali a s vysokou pravdepodobnosťou sme uzatvorili obchod. Na každého platí samozrejme niečo iné. Niekto chce ušetriť čas, niekto potrebuje spoľahlivý prístroj, niekto má rád prestíž a niekto chce aby mu závidel sused. V tom všetkom hrajú svoju rolu emócie. Ušetrenie času = stráviť čas príjemnejšie. Spoľahlivý prístroj = nehnevá majiteľa. Prestíž = ego. Závisť suseda = radosť / škodoradosť.

Trochu z histórie

Systematický výskum spotrebiteľa vznikol až po druhej svetovej vojne. Spotrebiteľské správanie ako samostatná akademická disciplína vznikla v 60-tych rokoch minulého storočia a stala sa predmetom vysokoškolskej výučby. V tom období teórie o spotrebiteľskom správaní boli založené na názore ekonomickej teórie, že jednotlivci konajú racionálne, aby maximalizovali svoj úžitok z nákupu a služieb. Neskoršie výskumy odhalili, že spotrebitelia s rovnakou pravdepodobnosťou nakupujú emocionálne a sú ovplyvňovaní nielen svojou rodinou, priateľmi a ďalšími referenčnými skupinami, ale tiež náladami a situáciou. Všetky tieto faktory sa spájajú a vytvárajú zložitý model nákupného správania, ktorý odráža ako aj poznávacie, tak aj emocionálne aspekty rozhodovania spotrebiteľa (Richterová a kol., 2007).

Každý deň sa sami stávame predávajúcimi aj spotrebiteľmi. Nielen keď vstupujeme do obchodu. Spotrebiteľmi sme keď nás o niečom chce presvedčiť manžel, manželka, vlastné dieťa či priatelia. Okolie sa nás každý deň snaží o niečom presvedčiť, čiže nám niečo „predať“ a my sa rozhodujeme či to od nich „kúpime“. Ak v práci prídeme s dobrým nápadom, musíme ho vedieť nadriadenému a kolegom „predať“. A každý poznáme tie typy ľudí, ktorí sú schopní, ale nie sú úspešní lebo „sa nevedia predať“ na pracovnom trhu, prípadne sú pracovití a nevedia „predať“ nápad ďalej vo firme, nie sú priebojní. Opačným typom sú ľudia, ktorí sebavedome a energicky predajú aj „teplú vodu“, lebo vedia zapôsobiť na cieľovú skupinu a dokážu ju presvedčiť o tom, ako veľmi ju potrebujú a chcú. A vhľad do tejto problematiky ako sa človek vo svojej podstate rozhoduje, nám prekvapivo poskytuje poznanie ani nie tak nášho rácia, ako našich emócií.

Cítenie, pocity a emócie

Všetko čo vnímajú naše zmysly – hmat, čuch, chuť, sluch a zrak, putuje cez naše telo v podobe elektrických signálov. Signály sú predávané od bunky k bunke až do mozgu. V zjednodušenom ponímaní je postup nasledovný = signály vstúpia do mozgu v úpätí miechy, cestujú čelným lalokom, až dosiahnu miesto, v ktorom dochádza k racionálnemu, logickému uvažovaniu. Je tu však zaujímavý fakt, že prechádzajú limbickým systémom – a to je bod, v ktorom sa vytvárajú naše emócie (Obr. 1). Konštrukcia tejto trasy sa postará o to, aby sme veci najprv emocionálne prežívali a až potom sa naštartovala rozumová reakcia. Racionálna zóna v našom mozgu nevie zastaviť emóciu, ktorú „cíti“ náš limbický systém. Obe oblasti sa navzájom ovplyvňujú prostredníctvom nepretržitej komunikácie (Bradberry a Greaves, 2013).

Bližšie nám toto usporiadanie vysvetľuje naša evolúcia, kedy sa mozog vyvíjal smerom od vnútorných častí von. Vyššie centrá vznikali zdokonaľovaním a diferenciáciou nižších a vývinovo starších centier. Z najstarších častí sa postupne vyčlenili emočné centrá a z nich sa v priebehu tisícov rokov vyvinula šedá mozgová kôra – mysliaci mozog. „Prvé emočné centrá sa začali vyvíjať z čuchového laloku. Ešte aj dnes sa často rozhodujeme podľa čuchu – bežne v reči sa používajú slovné spojenia toto nám nevonia, niečo tu smrdí a podobne“ (Baranovská, 2014. s. 13; Kováčiková, 2016). Táto časť mozgu sa nazýva limbický systém.

V limbickom systéme máme jednu konkrétnu oblasť, ktorá sa veľmi významne podieťa na našich silných emóciách – amygdalu (Baranovská, 2014). Táto je dodnes považovaná za centrum citov. Ak dôjde k prerušeniu spojení medzi amygdalou a inými mozgovými centrami, človek nie je schopný posúdiť citový význam udalostí, ktoré sa okolo neho dejú. Tento stav sa niekedy nazýva aj „afektívna slepota“ (Goleman, 1997). Amygdala (pozn. aut.: o.i. najstaršia časť nášho mozgu), je centrom našej emočnej pamäti a tiež zmyslu pre citový význam. Taktiež sa podieľa aj na procesoch rozhodovania v neznámych situáciách, pretože práve neznámo v nás aktivuje pocity podobné strachu a úzkosti (Baranovská, 2014). Nie vždy však nezvládnuté emócie spájame s negatívnymi situáciami. Keď sa niekomu istý žart či situácia zdá taká zábavná, že zareaguje výbuchom smiechu, je to tiež limbická reakcia (Goleman, 1997).

Emócie a rozhodovanie – prehľadová štúdia

Tému emócií a rozhodovania v prehľadovej štúdii Pozitívne emócie a rozhodovanie (2014) rozoberá Doc. PaedDr. Vladimíra Čavojová, PhD., z Ústavu experimentálnej psychológie SAV, Bratislava.

Emócie v rozhodovaní v súčasnosti považujeme za dôležitú skupinu premenných. Emócie v určitej miere ovplyvňujú rozhodovanie v každej fáze rozhodovacieho procesu, či už prostredníctvom nálady pred rozhodnutím, počas rozhodovania, alebo po rozhodnutí. Pri rozhodovaní však nezohráva rolu len aktuálny emočný stav, ale aj, nakoľko dokážeme svoje emócie regulovať a necháme ich zasahovať do nášho rozhodovania. Schopnosť regulovať svoje emócie tak môže priamo ovplyvňovať kvalitu rozhodovania.

a) Intuícia vs.analýza

Napríklad ľudia s dispozičnou preferenciou intuitívneho rozhodovania si cenia výsledky svojich rozhodnutí viac, keď založia svoju voľbu na prvej afektívnej reakcii voči danej možnosti. Uvažovanie o plusoch a mínusoch zase zvyšuje vnímanú hodnotu výsledku rozhodnutia u ľudí so stabilnou preferenciou analytického rozhodovania.

b) Nálada

Výskumy používajúce navodzovanie rôznej nálady naznačujú pomerne konzistentný vzorec vplyvu na spôsob myslenia: pozitívna nálada znižuje pravdepodobnosť dôkladného a analytického spracovávania informácií, kým smutná nálada túto pravdepodobnosť zvyšuje. V smutnej nálade mali ľudia vo výskumoch tendenciu k väčšej elaborácii (schopnosť starostlivo myšlienku prepracovať zo všetkých strán) a dali sa presvedčiť len silnými argumentmi, kým ľudí v šťastnej nálade stačilo presvedčiť aj slabými argumentmi.

c) Vnímanie rizík

Negatívne emócie vedú k vyhýbaniu sa rizík. (Okrem smútku, ktorý vedie k zvýšenej preferencii rizika, ale napríklad aj k zvýšenému nakupovaniu a konzumácii = „spravím si radosť“, „odmením sa“ ) Pozitívne emócie a dobrá nálada signalizuje telu že je všetko v poriadku, má teda tendenciu viac podľahnúť riziku. Výsledkom je, že ľudia v dobrej nálade posudzujú věci optimistickejšie a ľudia v zlej nálade pesimistickejšie.

d) Emócie a riešenie problémov

Ľudia v pozitívnej nálade premýšľajú o podnetovom materiáli podrobnejšie, obšírnejšie a zodpovednejšie, no len za predpokladu, že tento materiál nie je negatívny alebo nudný, alebo keď majú dostatočnú motiváciu. Výskum vplyvu emócií na rozhodovanie sa zaoberá najmä otázkou toho, či emócie rozhodovaniu pomáhajú, alebo tento proces skôr narúšajú. Emócie môžu mať aj moderujúci vzťah prostredníctvom miery aktivácie napr. aj pozitívne emócie, ktoré majú kladný vplyv na mnohé oblasti riešenia problémov či školský výkon, môžu vo forme prílišnej excitovanosti uberať pozornosť z úlohy, a tým výkon zhoršovať. Preto niektorí výskumníci poukazujú na dôležitosť rozlišovania miery aktivácie a predpokladajú, že kým nízka až mierna úroveň týchto emócií má pozitívny vplyv na výkon, s mierou aktivácie sa tento vzťah zmenšuje, alebo môže byť dokonca opačný.

e) Regulácia emočného prežívania a priority

Ľudia sa líšia v schopnosti regulovať a zvládať svoje emočné prežívanie. Z toho vyplýva, že regulácia emočného prežívania môže predstavovať výhodu pre ľudí s touto schopnosťou. To sa potvrdilo napríklad v štúdii Kamhalovej, Halamu a Gurňákovej (2013), ktorí zistili, že zdravotníci sa líšia v stratégiách regulovania emócií. Aktívnejšie stratégie emočnej regulácie súviseli s vyššou životnou spokojnosťou (well-being) a zdravotníci, ktorí dokázali lepšie regulovať svoje emócie, takisto vnímali svoje rozhodovanie ako efektívnejšie. Lepšie uvedomovanie si svojich emócií pomáha ľuďom smerovať pozornosť k prioritám.

f) Regulácia emočného prežívania a stres

Keď sú napríklad „na činnosť orientovaní“ ľudia konfrontovaní s potenciálne stresujúcou situáciou, dokážu intuitívne regulovať svoje pocity, a tak lepšie zvládnuť stresory a získať prístup k širším sémantickým poliam. Naopak, „na stav orientovaní“ ľudia sú vydaní na milosť a nemilosť svojim pocitom, pretože im chýbajú schopnosti intuitívne regulovať afekt, čo má negatívne dôsledky pre ich zvládanie záťaže a celkovú efektívnosť v stresových situáciách.

g) Emočná inteligencia

S uvedomovaním si vlastných emócií a ich možného vplyvu na rozhodovanie súvisí aj koncept emočnej inteligencie. Jedna z najdôležitejších subdimenzií takto chápanej emočnej inteligencie je reflexia, resp. uvedomelosť (mindfulness) a schopnosť akceptovať inherentnú neistotu a nejednoznačnosť. Citlivosť voči vlastným emóciám tak pomáha ľuďom lepšie si uvedomovať svoje pocity a využívať ich ako informácie v rôznych rozhodovacích situáciách. Emočnú inteligenciu možno chápať ako schopnosť regulovať svoje emócie tak, že nám to umožní nerozhodovať sa impulzívne na základe svojich momentálnych emócií, príp. rozhodnúť sa, či aktuálne emócie vezmeme do úvahy alebo nie, či budeme hľadať ďalšie informácie a vyhodnocovať ďalšie alternatívy.

„Keďže žijeme v svete, ktorý je vo svojej podstate neistý a málo predvídateľný, zdá sa, že mierny optimizmus je pomerne racionálna adaptačná stratégia. Ak uznáme zenovú múdrosť, že nie sú dobré a zlé rozhodnutia, dobrá nálada nám prinajmenšom pomôže znášať dôsledky tých rozhodnutí, ktoré sme už urobili“.

Štúdia zaznamenáva a identifikuje viaceré konkrétne oblasti, v ktorých nás emócie v bežnom živote ovplyvňujú. Tieto oblasti v zásade ilustrujú všetko, s čím človek príde každodenne do styku. Štúdia a doterajšie zistenia z predchádzajúcich tematických úsekov sa navzájom potvrdzujú a dopĺňajú, a síce, anatomicky sme stvorení pre cítenie a až po ňom prichádza na rad rozmýšľanie. Užitočné je však uvedomiť si, či necháme emócie ovládať nás, alebo my ovládneme emócie.

Krátky pohľad do podvedomia

Reč tela

Príroda nás vybavila veľmi dôslednou neverbálnou komunikáciou. Podľa manželov Peasových (2004), reč tela je vonkajším odrazom emocionálneho stavu osoby. Každé naše gesto a pohyb predstavujú „cenný kľúč“ k emócii, ktorú v danom momente pociťujeme. Za zmienku stojí skutočnosť, že napriek tomu, že vačšia časť posolstva sa v rozhovore odhalí práve prostredníctvom tela, tak väčšina ľudí si tieto signály tela a ich význam takmer vôbec neuvedomuje.

Ruky boli (a sú) odjakživa najdôležitejším nástrojom človeka a medzi rukami a mozgom je najviac nervových spojení. Len málo ľudí si uvedomuje čo robí rukami pri stretnutí a ako si podáva ruky. Otvorené dlane prirodzene spájame s pravdovravnosťou, čestnosťou, spojenectvom a mierumilovnosťou. Dodnes niektoré prísahy robíme s dlaňou na srdci, svedkovia na súde prisahajú so zdvihnutou pravicou. Odhalenými dlaňami ukazujeme, že nemáme zbrane a nepredstavujeme hrozbu.

Aikidó – umenie komunikácie

V Aikidó (pozn. aut.: japonské bojové umenie) rozvíjame prostredníctvom techník svoje telo. Podľa Reguli (2002), duševné kvality sa rozvíjajú zároveň s ním a študent aikidó môže vidieť výsledok svojej práce na rozvoji spoločnosti. Sebarozvoj by mal byť čo najkompletnejší a vyústiť v duchovne vyrovnanú bytosť. Telo je pevne prepojené s psychikou, je chrámom duše, ako hovorievali starí mudrci, a to nielen v náboženskom zmysle. Psychosomatika, moderné odvetvie medicíny, sa zaobera telesnými chorobami, vznikajúcimi hlavne na psychickom podklade. Keď nie je duša v poriadku, telo ochorie. Telo dokonale ukazuje, čo je v mysli. Reč tela dobre poznajú nielen psychológovia, ale rovnako aj úspešní obchodníci. I telo však môže ovplyvňovať dušu. Učíme sa správne pracovať s telom, čo sa potom odzrkadlí v mysli.

Študent aikidó stojí vzpriamene. Nehrbí sa pod ťažobou nevyriešených problémov. Vyrovnaný postoj, hrdý ale nie povýšenecký a pyšný. Tvár nie je napätá, zachmúrená. Nie je v nej hnevu či nechuti. Na uvoľnenej tvári je vidieť vážnosť a dôstojnosť vzťahu k ľuďom. Keď má človek na niekoho zlosť, zovrie ruky v päsť, ako by chcel svojho protivníka rozdrtiť. V aikidó sa užívajú otvorené ruky (dlane), ktoré nikdy nie sú natočené k partnerovi dlaňami v geste „Stop, nechoď ku mne.“ Otvorené ruky a otvorené srdce pozývajú partnera k vzájomnému obohacovaniu sa a spolupráci. Aikidó môžeme voľne nazvať aj ako „techniku otvorených dlaní“.

Autori týchto publikácií sa dotýkajú veľmi zaujímavej oblasti ľudského vnímania. Podvedomie pracuje rýchlejšie ako vedomie, resp. naše telo reaguje oveľa skôr na pocitovej, resp. emočnej úrovni, než stihne logicky analyzovať a vyhodnotiť danú situáciu či podnet. Politici, herci, obchodníci – títo všetci vedome a cielene pracujú so svojimi gestami a rečou tela vzbudzujú u publika žiadané emócie. Politici vzburcujú dav alebo ho ukľudnia. Herci zaujmú diváka a vtiahnu ho do deja. Obchodníci navodia na stretnutí príjemnú atmosféru, ktorá zvyšuje predpoklad na uzavretie obchodu. V bojových umeniach si zase môžeme všimnúť, že jednotlivé školy pracujú s „čisťou mysľou“, vyrovnaným mentálnym rozpoložením – nie v afekte (vtedy človek akurát ublíži sebe, aj ostaným). Práca s dýchaním a kľudnou mysľou je základom progresu v sebauvedomení a sebaovládaní samého seba.

Rozvíjanie emočnej inteligencie

Dôležitosť emócií z hľadiska každodenného života je možné vidieť na tom, ako vieme identifikovať rozdiely, ako na seba ľudia pozerajú v kontraste s tým, ako ich vníma ich okolie. Úspech v práci alebo v osobnom živote sa odvíja od toho, ako zvolíme rôzne druhy emócií. Väčšina z nás je kontrolovaná svojimi emóciami, nie sme schopní ich včas rozpoznávať a využívať vo svoj prospech (Bradberry a Greaves, 2013).

V princípe vieme identifikovať 5 základných pocitov: štastie, smútok, hnev, strach a hanba. (Bradberry a Greaves, 2013; Poláčková Šolcová, 2018). Cena za tzv. emocionálnu negramotnosť má dosah na kvalitu nášho života. Kombinácia vyššie uvedených základných pocitov vedie mnohokrát k úzkostiam, depresiám, nepochopeniu okolím, agresii, poruchám príjmu potravy či rôznym závislostiam (Goleman, 2017). Naše mozgy sú totiž fyziologicky nastavené tak, aby sme boli emocionálne založenými bytosťami, a preto býva naša prvá reakcia na akúkoľvek udalosť emocionálna. Nad týmito reakciami nemáme kontrolou. Máme však kontrolu nad myšlienkami, ktoré po týchto emóciách nasledujú. Keď si uvedomíme, akú emóciu prežívame, môžeme sa rozhodnúť, ako budeme reagovať.

Emočnou inteligenciou (ďalej aj „EQ“) rozumieme schopnosť rozpoznať a pochopiť svoje vlastné emócie a pocity ostatných ľudí. Emočná inteligencia je „niečo“ v nás, čo nie je uchopiteľné. Ovplyvňuje však, ako riadime naše správanie, ako sa orientujeme v spoločenskom prostredí a ako dokázeme dosiahnť pozitívne výsledky na základe osobných rozhodnutí (Bradberry a Greaves, 2013). Emočná inteligencia je zručnosť, ktorú môžeme získať a zlepšovať sa v nej. Aj keď je pravdou, že niektorí ľudia majú od prírody vyššiu EQ ako ostatní, môžeme ju však rozvíjať na vysokú úroveň, aj keby sme ju nemali vrodenú (Bradberry a Greaves, 2013; Goleman, 2017).

Emočná inteligencia je priamo úmerná úspechu jedinca v spoločnosti (pracovné prostredie či osobný život). Ľudia s vyšším EQ dokážu lepšie zvládať zmeny, stres, hnev, time management, zároveň majú lepšie sociálne zručnosti (asertivita, empatia), sú flexibilnejší, rozhodnejší, vedia prijať svoje zodpovednosti a v neposlednom rade majú lepšie prezentačné schopnosti. EQ má markantný vplyv na kvalitu nášho výkonu a osobnostný rozvoj. (Bradberry a Greaves, 2013; Poláčková Šolcová, 2018).

Aby sme sa cítili naplnení a boli úspešní, potrebujeme pracovať na rozvoji nášho EQ. Najlepšie výsledky totiž dosahujú tí, ktorí sú schopní zapojiť do hry vlastnú kombináciu rozumu a citov. Pre rozvoj emočnej inteligencie sa využívajú štyry kľúčové a komplexné stratégie (Bradberry a Greaves, 2013).:

a) Osobné schopnosti:

Stratégia pre sebauvedomenie – znalosť vlastných emócií
Stratégia pre self-management – ovládanie vlastných emócií

b) Sociálne schopnosti

Stratégia sociálneho povedomia – schopnosť chápať nálady ostatných ľudí a ich pohnútok…
Stratégia pre riadenie vzťahov – …za účelom skvalitňovania našich vzájomných vzťahov

Nemusíme v zásade ani chodiť ďaleko a pre predstavu si vieme pomôcť aj slovenskými zľudovenými výrokmi, ktoré potvrdzujú dávnovekú cnosť sebaovládania:

Chlapi neplačú – človek sa nemá nechať strhnúť emóciami
Správaj sa rozumne – mať jasný, triezvy pohľad na situáciu
Kričí ako baba na trhu – nevychovanosť, papuľnatosť
Hysterka – hanlivé označenie na osobu, ktorá má prudké zmeny nálad, teatrálne správanie, prehnané reakcie, manipulatívna
Uplakaná „princezná“ – žiadny muž nebude mať náladu donekonečna utešovať emočne rozladenú partnerku

Tým, že človek je prirodzene spoločenský tvor, túži byť súčasťou spoločenstva / komunity, chce byť prijatý a obľúbený. Prípadne ak aj nie obľúbený, tak aspoň akceptovaný. Nevyčleňovaný. Aj preto je dôležité rozvíjanie našej emočnej inteligencie. S čím v neposlednom rade veľmi súvisí aj etika, etiketa či celkovo spoločenské vedy (psychologické, ekonomické, pedagogické, sociálne, právne i politické).

Rozvíjanie kritického myslenia

Kritickým myslením identifikujeme súbor schopností ako posudzovanie nových informácií, tvorba úsudkov, rozpoznávanie toho, čo je fakt a čo domnienka, dedukcia, posudzovanie významu informácií, hodnotenie argumentov či interpretácia informácií. Ide o reflektívne myslenie, ktoré je súčasťou hodnotenia dôkazov relevantných pre nejaké tvrdenie, aby sme z neho mohli vyvodiť správny záver. Kriticky mysliaci človek sa dokáže lepšie zorientovať vo svete, robí lepšie rozhodnutia, nie je pokladaný za hlupáka, dokáže roztriediť informácie na kvalitné a nekvalitné, lepšie odoláva reklame, populistom a propagande, nedá sa ľahko nachytať podvodníkmi, nepodlieha poverám a predsudkom (Ballová Mikušková, 2019, s. 168).

Podľa Kahnemana (2012) disponujeme dvomi systémami myslenia: systém 1 a systém 2. Systém 1 je v skratke rýchly, intuitívny a podvedomý. Až systém 2 sa dokáže riadiť pravidlami, porovnávať veci podľa niekoľkých atribútov a vykonávať zámerné voľby medzi alternatívami, dokáže sa zaoberať viacerými rozdielnymi témami naraz a je zbehlý v používani štatistických informácií. Systém 2 reflektuje kritické myslenie, oproti systému 1 je však pomalší.

Z uvedeného opisu vidieť, že myslieť kriticky je náročné – vyžaduje si čas a určitú dávku kognitívnych schopností. Avšak nevýhody nedostatku kritického myslenia sú zrejmé. Nedostatok kritického myslenia spájame s vyššou mierou nepodložených presvedčení a menšou odolnosťou voči nezmyslom: ľudia, ktorí majú viac nepodložených presvedčení, horšie rozlišujú vedu od pseudovedy⁏ poverčiví ľudia vysvetľujú biologické procesy v ľudskom tele menej vedecky ako skeptickí ľudia⁏ ľudia, ktorí veria v doplnkovú a alternatívnu medicínu, sa viac spoliehajú na intuíciu (ktorá je v protiklade s vedeckým myslením)⁏ konšpiračné uvažovanie zas prispieva k odmietaniu vedy a vedeckých zistení. Neschopnosť zamietnuť nesprávne a nepodložené myšlienky môže teda súvisieť s nedostatkom poznatkov, a/alebo nedostatkom schopnosti myslieť vedecky a kriticky (Ballová Mikušková, 2019).

Veľmi jednoduchý spôsob, ako si začať osvojovať kritické myslenie je začať používať tri filozofické britvy, ktoré nás chránia proti absurdite a pomáhajú pri zamietaní hypotéz:

Occamova britva – predstavuje princíp logickej úspornosti a hovorí, že ak existuje viacero vysvetlení, je vhodnejšie uprednostiť to najmenej komplikované (Ballová Mikušková, 2019; Ruisel 2018 ).
Humeova britva – vnáša racionalitu do viery v zázraky a hovorí, že žiadne svedectvo nemôže dokázať zázrak, ibaže by šlo o také svedectvo, ktorého omylnosť by bola ešte väčším zázrakom ako skutočnosť, ktorú sa snaží dokázať – nevedomosť, omyl, lož a podfuk sú vždy pravdepodobnejšie ako zázrak (Ballová Mikušková, 2019).
Popperova britva – týka sa testovateľnosti a falzifikovateľnosti hypotéz a tvrdí, že teória, ktorá nemôže byť vyvrátena, je bezcenná, resp. že nemá zmysel zaoberať sa teóriou, ktorú nemožno vyvrátiť. Vychádza z toho, že teórie sú overiteľné a možno ich zamietnuť. Popper tvrdí, že akýkoľvek počet dôkazov v prospech tvrdenia ešte nedokazuje pravdivosť tvrdenia, zatiaľ čo k vyvráteniu tvrdenia stačí jeden dôkaz. Napríklad, tvrdenie „všetky veľryby sú sivé“ nemožno dokázať pozorovaním ľubovoľného počtu veľrýb, ale na vyvrátenie tohto tvrdenia postačí pozorovanie jednej bielej veľryby (Ballová Mikušková, 2019; Jandourek, 2008 ).

Pre správne posudzovanie a rozvoj kritického myslenia je vhodné aj budovanie zdravých návykov (Gažovič a Markoš, 2017, s. 9):

Vyberme si dôveryhodné médiá, s ktorých svetonázorom súhlasíme (pozn. aut.: pozor však na konfirmačné skreslenie – tendencia vyhľadávať len tie informácie, ktoré sú v súlade s tým, čomu práve veríme – súvisí s nasledujúcou odrážkou)
Sledujme aj protistranu, ak je na úrovni
Čítajme správy vo svetovom jazyku
Sledujme vlastné emócie
Ak chceme niečomu naozaj porozumieť, siahnime po knihe

„Rovnako dôležité ako samotné kritické myslenie je aj akceptovanie výsledkov kritického myslenia – nestačí, že sa pri niektorých úlohách dopracujeme k správnym záverom a potom sa vrátime k pôvodným presvedčeniam, dôležité je, aby sme závery kritického myslenia akceptovali a upravili podľa nich svoje presvedčenia“ (Ballová Mikušková, 2019, s. 178).

Zhrnutie

Z dostupných slovenských aj zahraničných zdrojov dokážeme jednoznačne potvrdiť, že človek vo svojej podstate nie je racionálny. Anatomicky sme sa vyvinuli tak, že ako prvé vnímame emócie – tie tvoria našu podstatu, náš základ. Je to veľmi užitočné zistenie, lebo ak o niečom nevieme, tak sa tým nezaoberáme. V momente keď definujeme konkrétny stav (či fakt), dokážeme sa ním zaoberať a nachádzať súvislosti s naším každodenným správaním.

Naprieč celou históriou ľudstva pozorujeme rôzne prejavy kontroly nad svojimi emóciami. Už naši dávni predkovia vedeli, že prílišné spontánne prežívanie emócií či nechať emóciám voľný priebeh nie je riešenie situácií (pozn. aut.: viď vždy aktuálne umenia ako napríklad etiketa či diplomacia).

Cieľom sebaovládania však nie je umelo potláčať emócie až kým nás z nich „porazí“. Ideálne je nedostať sa do stavu prílišného prežívania (či zaujatosti), poznať svoje ja, poznať svoje obvyklé reakcie, poznať a vedieť pomenovať emócie ktoré cítime a nenechať sa nimi ovládať.

Pre ľudský organizmus nie je vhodné ani „nič necítiť“ ani „všetko veľmi prežívať“. Pozitívne aj negatívne emócie sú prirodzené a sprevádzajú nás od narodenia denno-denne počas celého života. Snažme sa udržiavať v rovnováhe obe. Predstavme si stále nahnevaného ufrfľaného človeka, ktorý sa vždy sťažuje a nikdy nie je spokojný. Predstavme si aj stále pozitívne naladeného človeka, usmievavého, rozdávajúceho dobrú náladu všade kam príde. Oba tieto stavy sú pre telo veľmi vyčerpávajúce a žiadny extrém nie je dlhodobo udržateľný bez nežiaducich vedľajších efektov na jedincovi či na jeho okolí.

Ako zhrnula doc. Čavojová, pre praktický spokojný život je samozrejme lepšie, keď sme mierne optimistickí, dobrá nálada je k prospechu celého organizmu. Pôsobí na lepší psychický stav, imunitný systém, trávenie, ako aj celkové fyzické prospievanie. Na tomto princípe pracujú napríklad aj tzv. clown – doctors (pozn. aut.: v Slovenskej republike napríklad Červený nos Clowndoctors o.z.), ktorí spríjemňujú deťom v nemocniciach ich pobyty, sprevádzajú ich na operačné sály a celkovo prinášajú spestrenie, ktoré pomôže malým pacientom aspoň na chvíľu sa odpútať od ich zdravotných ťažkostí.

Pre vyrovnaný život existujú návody ako postupne dosiahnuť tento cieľ. Malými krokmi sa vieme dopracovať (resp. pracovať na sebe celý život) k emočne zrelej (dospelej) osobe a prinášať radosť sebe aj okoliu. Poznať pojem emočnej inteligencie a aktívne s ňou pracovať je investícia času aj energie do celého nášho budúceho života. (Viď zaujímavosť v zaužívanom slovnom spojení „vyrovnaný život“. Máme to prirodzene v našom slovníku, snažíme sa (celé ľudstvo) priblížiť k pomyselnej „priamke“ (resp. sínusoida ako mierna vlnovka), aby sme nemali život „ako na hojdačke“ – raz hore a raz dole (resp. sínusoida s prudkými vrcholmi) lebo to stojí naše telo veľa energie a veľakrát zbytočnej.)

Rukou v ruke emočná inteligencia spolu s kritickým myslením (v slovenčine máme tiež porekadlo „ráno múdrejšie večera“, ktoré reflektuje, že človek si potrebuje situáciu premyslieť a nereagovať zbrklo) sú pre začiatok veľmi vhodnými, overenými a vítanými metódami, ktoré majú uplatnenie v širokom spektre životných situácií, resp. uplatnenie asi aj v každej chvíli nášho života. Pýtať sa, diskutovať, nevyhýbať sa iným názorom, nežiť v „bubline“ a jedného dňa precitnúť do „tvrdej reality“. Neobviňovať ostatných, že môžu za to akými sme sa stali, brať za svoje činy zodpovednosť, sme slobodní ľudia (našťastie) a máme vždy možnosť voľby. Vyberme si vedome život, v ktorom môžeme byť šťastní a spokojní (ľudstvo stále hľadá odpoveď na otázku: čo je šťastie a ako ho dosiahnuť). Prácou na našom vlastnom „JA“ sa k šťastiu a spokojnosti vskutku vieme priblížiť.

Koniec koncov ľudia v dávnoveku aj bez múdrych kníh a bez vedeckého bádania v spoločenstvách a komunitách „prirodzene vycítili“ a správne nastavili, že bez sebaovládania a sebapoznania súžitie bude ťažšie. Nehovoriac o tom, keď v minulosti ľudí postihovali obdobia hladu, chorôb, vojen a emócie boli „luxus“, ktorý si nemohli v snahe o prežitie dovoliť – ľudia si skrátka nemohli dovoliť podľahnúť situáciám a nechať sa pohltiť okolitými ťažkosťami. Náročné situácie predstavujú všetko to, čo nás posúva vpred.

A to je úžasné. Že my ľudia, ako jediní na svete zo živej ríše sa vieme sami „študovať“. Vieme študovať ľudskú myseľ a správanie a pracovať na vlastnom zlepšovaní a zlepšovaní celej spoločnosti.

Nie každý však s nadšením prijíma učenie o emočnej inteligencii či kritickom myslení. Existujú aj veľmi rezistentní jedinci, ktorích vystihuje ďalšie zaužívané: „nemôžeš ľuďom pomáhať proti ich vôli“. Niektorí ľudia radi zo seba robia „trpiteľov“, nechcú prijímať nič nové, boja sa výjsť zo svojej „zóny komfortu“ či „ulity“ aj keď ich to nerobí šťastnými. Psychológovia či lekári často „bojujú“ s nespolupracujúcimi pacientmi. Preto našu dobre mienenú pomoc musíme vedieť „predať“. Zaujať človeka (pacienta), primäť ho k spolupráci a spolu „rozpliesť“ klbko starostí a „vyslobodiť“ ho z nich. Pre dobro ich samých, aj ich okolia. (Všimnime si asociáciu: špecialista = predávajúci a pacient = kupujúci.)

S prijímaním nových ideí a názorov súvisí o.i. aj jedna veľmi zaujímá premenná – vek. Spravidla starší človek prijíma „novinky“ ťažšie a pomalšie ako deti. (Opäť si pomôžeme ľudovou múdrosťou: „starého psa novým kúskom nenaučíš“.) Ale nie je to výhovorka k nečinnosti.

Hľadajme nové informácie a oblasti ktoré nám rozšíria obzor. Vzdelávajme sa celý život. Učenie diplomom nekončí. Definujme si priority. Pýtajme sa. Diskutujme. Posudzujme situácie zo strany oponenta. Vezmime zodpovednosť za seba. Hľadajme dôveryhodné inštitúcie, ktoré sa venujú oblastiam sebarozvoja a sebapoznania. Porovnávajme zdroje. Nedajme sa nachytať „šarlatánom“, lebo aj tieto inštitúcie „rastú ako huby po daždi“. Vnímajme a pozorujme naše okolie. Poučme sa z minulých situácií. Nevyhýbajme sa konfliktom. Analyzujme a hľadajme riešenia. Mozog je sval. Ak ho nezapájame, spohodlnie a zlenivie. Chodievajme do prírody. Cvičme. Distribúcia kyslíka a živín sa v mozgu zrýchľuje. Viac kyslíka a živín = výkonnejší orgán. Nápady a riešenia potom veľakrát prídu „akoby samé“. (Toto veľmi trefne vystihuje pomyselná žiarovka nad hlavou v kreslených rozprávkach.) Nehovoriac o dobrom pocite, ktorý sa dostaví po kvalitnom fyzickom tréningu. A tým sa opäť dostávame k emóciám a cíteniu.

Záver

Človek vo svojej podstate je emocionálny. Racionálny je len do určitej individuálnej miery. Ako sme načrtli vyššie, zistená skutočnosť je úzko prepojená so všetkým oblasťami života. Vyberáme niekoľko:

a) V psychologických, pedagogických a sociálnych vedách a v medicíne a zdravotnej starostlivosti: je nevyhnutná práca s emóciami – opatrný, citlivý a empatický prístup voči klientom, študentom a pacientom. Pôsobením na emocionálnu stránku osoby vieme navodiť atmosféru dôvery a priaznivú pre dosahovanie spolupráce. Ako profesionáli si však nemôžeme dovoliť stratiť trpezlivosť, prejaviť neistotu v tom o čom chceme klienta presvedčiť, či nechať sa vtiahnuť príliš do starostí protistrany.

b) Ekonomické vedy a obchod, masmediálna komunikácia: spotreba je ťahúňom ekonomiky a ekonomika je jedným zo základov prosperity štátu. Spotrebúvame, kupujeme tovary a služby, tvoríme tržby obchodníkom, z nich vyplácajú zamestnancom mzdy, ktorí opäť nakupujú tovary a služby. Aby bol tento kolobeh v pohybe, potrebujeme stimulovať dopyt a spotrebu premyslenými stratégiami ovplyvňujúce správanie cieľových skupín. Stratégie obsahujú skladbu logických a emocionálnych prvkov, pričom emocionálne prvky majú navrch v duchu hesla: „zážitky predávajú“. Zákonite kúpený tovar alebo služba musia obsahovať pridanú hodnotu pre zákazníka aj vo forme emócie, ktorú si vybaví a ak je príjemná, s vysokou pravdepodobnosťou máme lojálneho zákazníka. V neposlednom rade, napríklad cestovný ruch ako taký, je postavený práve na ponuke zážitkov.

c) Napríklad právnik by sa mal striktne držať zákonne ustanovených pravidiel, postupovať podľa vymedzených oficiálnych rámcov a nemal by sa nechať vtiahnuť a manipulovať klientom. V prípade kriminalistiky zase pomôže vcítenie sa do obvineného či obete, prejaviť empatiu a pochopenie a získať tak ich dôveru a spoluprácu.

d) Politici a ich prezentácia je založená mnohokrát na emóciách. Verbálnym i neverbálnym prejavom pracujú s emóciami občanov. Masy občanov na svoju stranu ťažko strhne politik, ktorý sucho a pragmaticky pomenuje oblasti, ktoré treba upratať a bude nás to „bolieť“ a budeme si musieť „utiahnuť opasky“. Toto ľudia nechcú počuť, ľudia neradi počúvajú o obetiach a vzdaní sa niečoho v prospech abstraktného „vyššieho princípu“. Aj keď charizmatická a dynamická osobnosť by mohla vedieť aj toto predať občanom – vzdať sa aktuálneho štandardu pre „lepšie zajtrajšky“. Politici radi využívajú prácu so vzbudzovaním nádeje či strachu. Ideálne keď to spoja s „rýchlokvaseným“ riešením, ktoré však častokrát hraničí s klamstvom a nesplniteľnosťou. Hlavne že sa to „dobre počúva“.

Na uvedených ilustráciách vidíme, aké je nevyhnutné snažiť sa o racionálne rozmýšľanie. V každom zo spomínaných bodov si vieme predstaviť, aké výsledky prináša rozvážny postoj s triezvym a kontrolovaným pohľadom a aké následky vyplývajú zo straty kontroly profesionálov – strata dôvery klienta, študenta či pacienta, nielen voči osobe, ale voči inštitúcii a možno aj vede a celej spoločnosti.

Preto v živote človeka majú racionálne a kritické rozmýšľanie rovnako ako aj emócie nezastupiteľné miesto. Navzájom sa ovplyvňujú, dopĺňajú a sú neoddeliteľné. V našich silách je vedomá práca s obomi premennými a je len na našej vlastnej zodpovednosti, sile a ochote ako sa rozhodneme.

Na záver si dovolíme ešte krátke parafrázovanie výroku o ohni: „Emócie sú dobrý sluha, ale zlý pán“.

Referencie

Ballová Mikušková, E.: 2019. Redukovanie nepodložených presvedčení pomocou kritického myslenia. In: Jurkovič, M., Čavojová, V., Brezina, I., Bačová, V., Bahna, V., Ballová Mikušková, E., Bašnáková, J., Ondrušek, D., Strachanová, D., Valent, D., Šrol, J. & Valuš,L.: 2019. Prečo ľudia veria nezmyslom. Bratislava: Premedia. s. 168 – 179. ISBN 978-80-8159-757-2

Baranovská, A.: 2014. Emočná inteligencia – jej rozvíjanie u detí v predškolskom veku. Bratislava: Metodicko-pedagogické centrum v Bratislave. 978-80-8052-678-8

Bradberry, T. & Greaves, J.: 2013. Emoční inteligence. Brno: Albatros Media a.s., ISBN: 978-80-265-0039-1

Čavojová, V.: 2014. Pozitívne emócie a rozhodovanie. In: Československá psychologie. Časopis pro psychologickou teorii a praxi. Roč. 58, č. 4, s. 355-367. ISSN 1804-6436

Gažovič, O. & Markoš, J.: 2017. Príručka kritické myslenie. In: N-magazín. Roč. 2, č. 10, s. 9. ISSN 2453 – 9597

Goleman, D.: 2017. Emocionálna inteligencia. Bratislava: Citadella Publishing, spol. s r.o.: ISBN 978-80-8182-086-1

Hudec, M.: 2018. Homo economicus v kontexte spotrebiteľského správania domácností v krajinách Vyšehradskej skupiny. In: Ekonomika a spoločnosť. Roč. 19, č. 1, s. 58-66. ISSN 1335-7069

Jandourek, J.: 2008. Průvodce sociologií. Praha: Grada Publishing, a.s.: ISBN 978-80-247-2397-6

Kahneman, D.: 2012: Myšlení pomalé a rychlé. Brno: Jan Melvil Publishing, s.r.o. ISBN: 978-80-87270-42-4

Kamhalová, I., Halama, P. & Gurňáková, J.: 2013. Affect regulation and decision making in health-care proffesionals: typology approach. In: Studia psychologica. Roč. 55, č. 1, s. 19-31. DOI: 10.21909/sp.2013.01.618

Knapik, P.: 2011. Ekonomická antropológia. In: Ekonomické rozhľady. Roč. 40, č. 4, s. 483-497. ISSN 2644-7185

Kováčiková, K.: 2016 . Emocionálna inteligencia, historický vývoj jej skúmania súčasnosť. In: Markovič, P. Tóth, M. Ekonomika, financie a manažment podniku X. Bratislava: EKONÓM. s. 265. ISBN 978-80-225-4279-1

Kubáni, V.: 2010. Všeobecná psychológia. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove – Fakulta humanitných a prírodných vied. ISBN 978-80-555-0172-7

Poláčková Šolcová, I.: 2018. EMOCE Regulace a vývoj v průběhu života. Praha: Grada Publishing, a.s.: ISBN 978-80-271-0974-6

Peas, B. & Peas, A.: 2006. Veľká kniha reči tela. Bratislava: IKAR, a.s. ISBN: 978-80-551-2387-5

Reguli, Z.: 2002. Aikidó, prúvodce pro žáky i učitele. Bratislava: CAD PRESS. ISBN 978-80-88969-08-5

Richterová, K., Kulčáková, M., Klepochová, D. & Kopaničová, J.: 2007. Spotrebiteľské správanie. Bratislava: Ekonóm. ISBN: 978-80-225-2355-4

Ruisel, I.: 2018. Múdrosť a hlúposť. Bratislava: Ústav experimentálnej psychológie, Centrum spoločenských a psychologických vied SAV. ISBN: 978-80-88910-61-9

Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV.: 2020, 17. december.

https://slovnik.juls.savba.sk/?w=podstata&s=exact&c=i89f&cs=&d=peciar#

Strížinec, M. 2008: Postformálne myslenie. In: Bačová, V., Baumgartner, F., Benedikovičová, J., Bratská, M., Brezina, I., Dočkal, V., Fedáková, D., Kentoš, M., Kordačová, J., Kováč, D., Molčanová, Z., Prokopčáková, A., Ruisel, I., Ruiselová, Z., Sollárová, E., Strížinec, M. & Výrost, J.: Myslenie – osobnosť – múdrosť. Bratislava: Slovak Acadamic Press s.r.o.. s. 31. ISBN: 978-80-88910-25-1

Zibrínová, Ľ. & Birknerová, Z.: 2015. Myslenie v kontexte kognitívnych omylov. Prešov: Bookman s.r.o. ISBN 978-80-8165-132-8