Socializácia

Hlavnými kategóriami socializácie sú (Sollárová 2011 s. 40, Nakonečný 2009):

1. Vypracovanie systému hygienických a pracovných návykov, v ktorých je vyjadrená sociálna a kultúrna primeranosť udržiavania telesnej čistoty a sociálnych stykov.
2. Vypracovanie systému vedomostí a zručností, ktoré podmieňujú orientáciu v kultúrnom a životnom prostredí danej spoločnosti.
3. Vypracovanie hierarchizovaného systému hodnôt, v ktorom sa odrážajú etické, filozofické a vedecké sústavy danej spoločnosti.
4. Vytvorenie primeraných vzorcov emotívneho reagovania a primeraný motívov, v ktorých sa odráža sociálna a citová zrelosť jedinca.

Keďže socializácia začína od narodenia a pokračuje v priebehu celého životného cyklu, jej proces má rozličné formy, závisiace od etapy života a špecifických environmentálnych a situačných problémov, ktoré sa môžu vyskytnúť.

Socializácia raného detstva sa označuje ako primárna socializácia. Prívlastok primárna zdôrazňuje fakt, že vytvára základy pre všetky ostatné typy učenia sa. V rámci primárnej socializácie sa dieťa musí naučiť základné zručnosti nevyhnutné na jeho fungovanie v spoločnosti. Musí ovládnuť alebo začať ovládať motorické zručnosti zahŕňajúce telesnú koordináciu a kontrolu, ovládnuť jazyk a porozumenie symbolom a gestám. Deti sa učia predovšetkým v rodinnom prostredí prostredníctvom imitácie, podmieňovania a odmeňovaním pri prejavení očakávaného správania. V dôsledku toho interakcia s druhými od narodenia je nevyhnutná pre akékoľvek učenie sa (Sollárová 2011 s.40, Mistríková 2015). 

Jedným zo spôsobov učenia sa rolí je ich nácvik. Anticipačná socializácia sa vzťahuje na učenie sa nácvikom rolí, o ktorých anticipujeme – predvídame, predpokladáme – že ich v budúcnosti budeme zastávať. Príklady anticipačnej socializácie nájdeme v rôznych etapách života. V detstve sú to rolové hry na rodičov, v období strednej školy študenti formálne nacvičujú budúce profesionálne roly prostredníctvom cieľa vedomého nácviku či praxe. Neformálnym spôsobom sa pripravujeme na svoje budúce roly aj zmenou spôsobu obliekania sa a zmenou našich postojov a správania. Anticipačná socializácia je časťou primárnej socializácie, ale nie je ňou limitovaná. Pokračujeme v nácviku rolí v priebehu celého života, čo slúži ako prostriedok prípravy, ktorým ľudia získavajú istotu a sebavedomie týkajúce sa vlastného výkonu v konfrontácii s druhými (Sollárová 2011 s.40, Mistríková 2015).

Socializácia v dospelosti. Donedávna sa aj sociálni psychológovia koncentrovali na socializáciu v období detstva a dospievania a zdôrazňovali dôležitosť primárneho učenia sa. Výsledkom bolo prehliadanie významu učenia sa a prispôsobovania sa, ktoré sa uskutočňuje počas celého životného cyklu a ktoré vystihuje pojem sekundárna socializácia. Tento typ socializácie v dospelosti buduje a modifikuje primárnu socializáciu. Je s ňou konfrontovaný každý dospelý človek, ako prechádza do nových etáp života a čelí meniacemu sa prostrediu, čo si vyžaduje neustále učenie sa. Ak sme sa napríklad naučili základný rámec manželstva a rodičovstva, vychádzať so svojím konkrétnym partnerom si tiež bude vyžadovať učenie sa a adaptabilitu. Okrem toho očakávania spoločnosti týkajúce sa rodiny a partnerských rolí sa menia, prípadný rozvod či nové manželstvo si tiež budú vyžadovať zmeny. Pri štúdiu socializácie v období dospelosti boli zistené typické etapy kríz, ktorým čelia dospelí západnej civilizácie. Otázky profesionálnej kariéry, prispôsobovania sa na starnutiu v spoločnosti orientovanej na mladú generáciu, prípadne problémy, ako čeliť strate rodinných príslušníkov a priateľov, to sú témy socializácie v dospelosti  (Sollárová 2011 s.41, Mistríková 2015).