Komunikácia je jedným zo základných pilierov ľudského žitia, pretože nie je možné nekomunikovať: komunikujeme, aj keď mlčíme.
Súčasné slovenské slovo „komunikácia“ vzniklo z pôvodného latinského slova „communicare“, znamená deliť sa, zverovať sa, dorozumieť sa, pričom ho možno rozdeliť na lexémy com a unio, čo znamená spojenie v jednote. Komunikácia je teda sociálny jav, tvorí základ medziľudských prejavov, pri ktorých ide o odovzdávanie a prijímanie informácií v konkrétnom prostredí, využívajúc vhodný komunikačný kanál a dohodnutý kód s verbálnou a/alebo neverbálnou podstatou (Nosková, 2019).
Verbálna komunikácia
Keď sa stretne človek s človekom, prirodzene nastáva proces tzv. sociálnej komunikácie, v ktorej okrem odovzdávania a prijímania informácií ide aj o odovzdanie a prijatie, resp. neprijatie pocitov, emócií a o telesné vnímanie človeka človekom (Nosková, 2019, s. 4).
Pri komunikácii používame dva hlavné signalizačné systémy: verbálny a neverbálny. Verbálny predstavuje prevažne slovné signály prenášané vzduchom a prijímané sluchom (De Vitto, 2001).
Verbálna komunikácia sa realizuje prostredníctvom jazykových prostriedkov: hlásky, tvary slov, slová a ich významové odtienky, vety a vetné konštrukcie, text, prehovor. Verbálna komunikácia je vedomá a človek si cieľavedome vyberá jazykové prostriedky podľa komunikačného cieľa a komunikačnej situácie; tvorí 13 – 15 % celkovej vyjadrovanej komunikácie (Nosková, 2019).
Pri verbálnom vyjadrovaní zapájame hneď niekoľko zložiek komunikácie:
- Za bežných okolností si neuvedomujeme čo je to náš hlas. Nevnímame, že naším hlasovým vyjadrením oznamujeme ostatným všeličo o sebe. Náš hlas nás charakterizuje a definuje (Špačková, 2011). Spravidla nižší hlas pôsobí na nás príjemnejšie a dôveryhodnejšie, vyšší hlas naopak rušivo a detsky.
- Intonácia alebo vetná melódia. Súvisí s vecným obsahom komunikovanej myšlienky a naším citovým zaujatím (Špačková, 2011). Aj správny tón pri otázke spraví veľa. Dopytovaná strana s nami buď bude rada spolupracovať, alebo sa bude cítiť ako na výsluchu na policajnej stanici a odpoveď bude neochotná a strohá.
- Rozloženie jednotlivých zložiek hovorenej reči v čase. Ak hovoríme niečo nové, neobvyklé, prípadne deťom a starým ľuďom, je na mieste zvoľniť tempo. Musíme však dávať pozor, aby sme nerozprávali príliš pomaly, to potom poslucháčov svojou jednotvárnosťou unavuje. Príliš rýchle tempo zase spôsobí neprehľadnosť a nezrozumiteľnosť nášho výkladu (Špačková, 2011).
- Intenzitu hlasu prispôsobujeme situáciám. Čím väčší priestor, tým hlasnejšie rozprávame. Dôležitú informáciu podtrhneme nielen zosilnením, ale tiež výrazným znížením hlasitosti (Špačková, 2011). V bežnej situácii při každodenných stretnutiach prílišná hlučnosť môže pôsobiť nevychovane a drzo, a naopak, ak rozprávame príliš ticho, pôsobíme nepresvedčivo a placho.
Vzhľadom na množstvo zložiek verbálnej komunikácie, je vždy na našom individuálnom zhodnotení situácie (cítení a inteligencii), ktoré prvky zvýrazníme či utlmíme, aby náš prejav splnil účel, ktorý sme si stanovili.
Reč je aj systémom vzájomne prepojených stán – účastníkov, ktorý je založený na množstve pravidiel. Z nich obzvlášť dôležité sú pravidlá gramatické a pravidlá kultúrne. Vedomosti ku gramatike dostávame v rámci konvenčného vzdelávania. Kultúrne pravidlá sa sústreďujú na zásady, ktoré sú pre jednotlivé kultúry dôležité. Keď ich dodržiavame, sme považovaní za riadnych príslušníkov danej kultúry. Keď ich porušíme, riskujeme, že sa na naše správanie bude pozerať ako na úchylné, či dokonca škodlivé (De Vitto, 2001).
V rôznych krajinách a rôznych kultúrach sa uplatňujú rôzne pravidlá pre definíciu čo je v komunikácii slušné a čo nie. V princípe však všetci oceňujeme, keď sa k nám druhá strana správa zdvorilo. Tzv. zásada zdvorilosti je pravdepodobne univerzálna pre všetky kultúry, aj keď napríklad v prípade ázijských kultúr niekedy môže viesť až k potlačeniu iných zásad a vo výsledku môže vyžadovať, aby sme nehovorili pravdu, čo na druhej strane znamená porušenie zásady kvality. Pri komunikácii nemenej oceňujeme aj zásadu mierumilovnosti, čiže udržiavanie mierumilovných vzťahov – nevyvolávame konflikty, nie sme agresívni či neútočíme na druhú stranu. Sme pokojní, diskrétni a tolerantní (De Vitto, 2001).
Hierarchia potrieb
Základnou otázkou, ktorú si človek musí položiť je: „Kto som?“ Ľudia nie sú motivovaní len základnými pudmi ako je agresia alebo sex, a fyziologickými potrebami ako je hlad a smäd. Majú potrebu rozvíjať svoj potenciál a schopnosti.
Zážitková aktivita, zážitkové učenie
Pravidlá slušného správania každý národ vštepuje ľuďom už od malička a prostredníctvom kódexov, nariadení či zákonov usmerňuje správanie svojich obyvateľov celý ich život. Pre jednotlivé etapy ľudského života sú charakteristické určité vnímania. Dospelému stačí naštudovať si oficiálne publikácie. Avšak čím mladší vek, tým viac musíme brať do úvahy nezrelosť jedincov vnímať. Aby sme aj u najmenších detí dosiahli pochopenie a spoluprácu, je potrebné učenie tvorivou formou. Aktívne a vedome vieme dosiahnuť osvojenie si prvých základných medziľudských vzťahov u detí prostredníctvom zážitkových aktivít.
Snehuliak a slnko
Zameranie: Vymysli niečo fantastické, rozprávkové – „čo sa stane so snehuliakom, keď svieti slnko“.
Tematický okruh: Kultúra
Výkonové štandardy (špecifické ciele): Používať tvorivo rôzne výtvarné techniky.
Vzdelávacia oblasť: sociálno-emocionálna oblasť
Pomôcky: označenia, čiapky na hlavu (slniečka, snehové vločky, snehuliaci), klavír.
Postup: Aktivitu motivujeme rôznymi príbehmi. Deti originálne odpovedajú na otázku: „Čo sa stane so snehuliakom, keď svieti slnko?“ Na dotvorenie vhodného prostredia na rozvoj verbálnej kreativity máme pripravené zvukovo-hudobné prostredie. Okrem verbálneho dotvárania deti tvoria aj pohybové vyjadrenia na základe hudobného podnetu prostredníctvom vlastného tela. Deti sú stimulované rozprávaním o snehuliakovi a slniečku, o počasí, ako vplýva na život všetkých. Vyjadrujú pocity z vplyvu atmosférických zmien. Aktivita je zameraná na rozvoj predstavivosti, fantázie, empatie, komunikatívnych schopností, plynulého vyjadrovania myšlienok, expresívneho vyjadrovania vlastných pocitov, prežívanie v imaginatívnej rovine, opisovanie a reprezentovanie fantastických situácií (Bruteničová a Valachová, 2011 s. 58).
Záver
Môže sa zdať, že verbálna komunikácia je prirodzená danosť nás ľudí a akonáhle sa naučíme prvé slová a vety, získavame dojem, že sme kompetentní. Veľa konfliktov vzniká práve z nepochopenej verbálnej komunikácie, slovami vieme ublížiť. Slovami však vieme aj povzbudiť a veľa konfliktov vyriešiť, vysvetliť. Stále aktuálne umenie vyjednávania a diplomacie nám dokazujú potrebu vzdelávania sa v prezentácii, dialógu či kritického myslenia. Čo povieme alebo napíšeme, už nevieme vziať späť. V zásade je veľmi užitočné a účinné, keď sa medzi sebou správame so vzájomnou úctou a akceptáciou. Povzbudzujeme, vysvetľujeme a motivujeme, lebo ústretová komunikácia je kľúčom k spolupráci a spolupráca je zase kľúčová k prežitiu ľudí. A nielen k prežitiu, ale príjemnému a bezpečnému spolunažívaniu.
Zoznam literatúry
- Bruteničová, E. a Valachová, D.:. Krátkodobý program rozvoja tvorivosti detí predškolského veku. Bratislava: Metodicko-pedagogické centrum, 2011. ISBN: 978-80-8052-535-4
- De Vitto, J.: Základy mezilidské komunikace. Praha: Grada, 2001. ISBN: 80-7169-988-8
- Nosková, I.: Umenie komunikácie. Bratislava: Metodicko-pedagogické centrum, 2019. ISBN: 978-80-565-1441-2
- Špačková, A.: Umění dialogu. Jak si s lidmi opravdu porozumět. Praha: Grada, 2011. ISBN 978-80-247-7301-8
Special Guests
Designer Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Ut elit tellus, luctus nec ullamcorper mattis, pulvinar dapibus leo.