Ako sa naučiť
kriticky myslieť?

Kritickým myslením identifikujeme súbor schopností, ako posudzovanie nových informácií, tvorba úsudkov, rozpoznávanie toho, čo je fakt a čo domnienka, dedukcia, posudzovanie významu informácií, hodnotenie argumentov či interpretácia informácií. Ide o reflektívne myslenie, ktoré je súčasťou hodnotenia dôkazov relevantných pre nejaké tvrdenie, aby sme z neho mohli vyvodiť správny záver. Kriticky mysliaci človek sa dokáže lepšie zorientovať vo svete, robí lepšie rozhodnutia, nie je pokladaný za hlupáka, dokáže roztriediť informácie na kvalitné a nekvalitné, lepšie odoláva reklame, populistom a propagande, nedá sa ľahko nachytať podvodníkmi, nepodlieha poverám a predsudkom (Ballová Mikušková, 2019, s. 168).

Z uvedeného zisťujeme, že osvojenie kritického myslenia je naozaj dôležité, musíme ho používať systematicky od detského veku. Samozrejme, nemožno dúfať, že sa deti naučia kriticky myslieť automaticky alebo len preto, že niekto vyhlasuje, že je dôležité. Dokonca ani nestačí, ak jednoducho urobíme z kritického myslenia časť učiva v učebných osnovách. Často sa robí chyba v tom, že kritické myslenie pokladáme za „predmet“, ktorý sa má učiť, alebo sériu kompetencií, ktoré sa treba naučiť naspamäť a používať.

Kritické myslenie je výsledok. Je to také uvažovanie, pri ktorom kritickosť je úplne samozrejmým spôsobom interakcie s myšlienkami. Je to aktívny proces, zámerne navodený alebo spontánny, v ktorom má dieťa nad informáciou kontrolu, teda môže o nej pochybovať, integrovať ju, presúvať, prispôsobovať alebo odmietať.

Myslenie je proces podobný čítaniu, písaniu, rozprávaniu a počúvaniu. Je to aktívny, usporiadaný komplexný proces, ktorý sa nedá učiť mimo kontextu, bez obsahu. Najvhodnejšie je preto učiť kritické myslenie v rámci všeobecného kontextu učebných osnov alebo každodenného života, ako spôsob prístupu k obsahu učiva, súčasť očakávaného výsledku učenia sa či akéhokoľvek iného vzdelávania. Kritické myslenie má zásadný význam pre efektívne učenie sa a pre produktívny život, a preto ho zaraďujeme medzi kľúčové kompetencie.

Vytváranie prostredia pre kritické myslenie

Naučiť niekoho kriticky myslieť nie je vôbec jednoduchou úlohou, a ani to nie je vec, ktorá sa nacvičí v určitom veku a potom sa už k nej netreba vracať. Neexistuje nijaký zaručený sled krokov vedúci k rozvoju kritického myslenia. Existuje však súbor podmienok, ktoré musí prostredie splniť a deti pochopiť, aby sa kritické myslenie účinne rozvíjalo.

Učitelia v triede a rodičia doma by mali:

• poskytnúť čas a príležitosť, aby si deti kritické myslenie mohli vyskúšať
• dovoliť deťom premýšľať nad vecami, voľne uvažovať
• akceptovať rôznorodé myšlienky, nápady a názory
• podporovať aktívne zapojenie detí do učebného procesu
• zabezpečiť deťom bezrizikové prostredie, v ktorom nie sú vystavení výsmechu
• vyjadriť dôveru, že každé dieťa je schopné kritického posudzovania
• oceňovať kritické myslenie

Ak sa majú deti účinne zapojiť do kritického myslenia, musia:

• rozvíjať svoje sebavedomie a pochopiť, že ich názory a myšlienky majú hodnotu
• aktívne sa zapájať do procesu učenia aj každodenného rodinného života
• s rešpektom si vypočuť iné názory
• sformulovať svoj úsudok a byť pripravení ho buď vyjadriť alebo pozdržať

Zodpovednosť detí za kritické myslenie

Zodpovednosť za učenie a zapojenie sa do kritického myslenia spočíva v konečnom dôsledku vždy na dieťati. Aj keď triedne či domáce prostredie musí umožniť deťom zapojiť sa do kritického myslenia, je to práve dieťa samotné, kto musí byť aktívny. Avšak skôr než sa môže angažovať, musí pochopiť, čo sa od neho očakáva preto, aby sa stal kriticky mysliacim človekom. Je niekoľko aspektov, ktoré môžeme pozorovať u kriticky mysliacich detí, a ktoré treba podporovať.

Sebadôvera: Predovšetkým musia deti dospieť k presvedčeniu, že ich názory sú hodnotné. Musia si uvedomiť, že ich myslenie je jedinečne dôležité a ich názory prispievajú k lepšiemu pochopeniu vyučovaných pojmov. Bez sebadôvery sa deti plne nezapoja do kritického myslenia.

Aktívne zapojenie: Učiaci aktívne pristupujú k procesu učenia na primerane náročnom stupni, učenie ich baví a sú schopní podávať lepšie výkony. Deti, ktoré toto prežijú na vlastnej koži, pochopia, že ak vložia do procesu učenia príslušnú energiu, nájdu v ňom potešenie a pocit naplnenia.

Vzájomná výmena názorov: Výmena názorov je disciplinované správanie. Znamená to, že zúčastnený sa musí niečoho vzdať v prospech druhých. Toto sa deti učia už v rodine ako dôležitú sociálnu zručnosť. Deti začnú akceptovať túto myšlienku nielen preto, že to očakávajú rodičia, ale aj preto, že pochopia prospešnosť delenia sa. Prídu na to, že ak sa niečoho vzdajú, určite pri tom niečo získajú. Deliť sa o svoje názory môže byť riskantné. Vyžaduje to zverejnenie svojho myslenia a svojich názorov, čo môže odhaliť naše skvelé nápady ale aj zahanbujúce chyby.

Počúvanie: Keď si deti v triede alebo inde v spoločnosti rovesníkov vymieňajú názory a nápady, musia jeden druhého počúvať a zároveň ovládať potrebu vyrieknuť svoj náhľad na diskutovanú tému. Na odplatu získavajú kolektívnu múdrosť iných, ktorá ich obohatí prinajmenšom o výrazový jazyk a poskytuje širší kontext, do ktorého môžu umiestniť svoje myšlienky. Prostredníctvom rozšíreného dialógu sú deti schopné skúmať a vylepšovať svoje vlastné myšlienky a vkladať ich do mozaiky myšlienok, ktoré obklopujú tému a tvoria jej vlastný kontext.

Podľa Hajrová (2015) je vhodné už od prvého ročníka základnej školy rozvíjať u žiakov kritické myslenie, učiť žiakov pracovať v kooperácii, učiť žiakov byť aktívnym objektom v triede. Vo vyšších ročníkoch je potom pri využívaní aktívneho vyučovania práca so žiakmi jednoduchšia.

Základy konceptu od Hajrová (2015) si vieme pretransformovať aj do každodenného rodinného života a podporovať tak vlastné deti v kritickom myslení a vychovávať z nich ľudí, ktorí sa nenechajú ľahko nachytať, oklamať či inak zneužiť pre pochybné ciele.