Ľudia s PAS a sociálne vzťahy

„Na Zemi žijí lidé…“ kultová hláška s československého sci-fi filmu Srdečný pozdrav ze zeměkoule (1982). Návštevníci z kozmu v podaní Lasicu a Satinského zhromažďujú poznatky o živote ľudí na Zemi. Ako nepoškvrnení a neoboznámení so systémom a fungovaním medziľudských vzťahov, zažívajú rôznorodé situácie a nedorozumenia. V porovnaní s hlavnými hrdinami filmu, koľko takých nedorozumení zažívame denne my, čo sme sa tu narodili a aj tak sa v spleti medziľudských vzťahov učíme orientovať celý život! A niekedy viacerí mávame aj pocit, či tiež náhodou nie sme z nejakej inej galaxie…

Medziľudský, či sociálny kontext nášho bytia je neoddeliteľnou súčasťou životov generácií pred nami, aj po nás. Ľudia ako mysliace tvory sme rôznorodé typy s rôznorodými povahami. Aby sme ľudstvo ako také mohli napredovať a rozvíjať sa, potrebujeme nájsť spoločnú reč a spolu aj pracovať. Na preklenutie jednotlivých osobnostných rozdielov máme stanovené zákony, normy, kódexy a pravidlá. Niektoré písané a iné nepísané, napríklad spoločenské či morálne zaužívané vzorce správania. Etiketa je výborná pomôcka, v zaznamenanej forme zachytáva nesmierne množstvo situácií a pravidiel, ktoré nám v spoločnosti uľahčujú orientáciu a existenciu. Čo však s nepísanými poučkami? Cez rodičov a najbližšie skupiny (škola, zamestnanie) dostávame rady a pokyny ako sa máme, či nemáme správať. Zázračné slovíčka „ďakujem“ a „prosím“ patria medzi základné prvky správania, ktoré si má mladý človek osvojiť. A čo so špecifickými situáciami? Ako vieme čo sa môžeme druhého človeka opýtať alebo nie? Ako vieme, ako a či vôbec zareagovať na správanie iného človeka? Pozorovaním, intuíciou a učením sa na základe minulých skúseností. Vďaka prejavom v rámci verbálnej aj neverbálnej komunikácie vieme posúdiť stav iného človeka, ako aj spoločenskú situáciu v ktorej sa nachádzame a podľa toho prispôsobovať svoje správanie.

Existujú však medzi nami ľudia, ktorí majú schopnosť vnímania sociálneho kontextu situácie značne zníženú. Môže sa jednať o vrodenú schopnosť, alebo získanú následkom ochorenia či úrazu. V nasledovnom článku sa budeme zaoberať vrodenou schopnosťou a bližšie sa s touto problematikou zoznámime prostredníctvom vnímania u jedincov s poruchami autististického spektra (ďalej aj PAS).

Základná triáda autistického poškodenia

Poruchy autistického spektra v súčasnosti definujeme na základe narušenia troch oblastí (Lisý, 2007⁏ Belušková a Šedibová, 2014⁏ Šuba, 2016):

• Kvalitatívne poruchy sociálnej interakcie, deficit sociálnych kontaktov

• Poruchy verbálnej a neverbálnej komunikácie, čiže komunikačných schopností

• Repetitívne a stereotypné správanie, resp. úzky rozsah záujmov

Ďalšie príznaky

K základnej triáde poškodení identifikujeme aj ďalšie príznaky správania sa ľudí s PAS (Belušková a Šedibová, 2014⁏ Šuba, 2016):

• Hypersenzititiva a hyposenzitivita (sluch, zrak, chuť, čuch, hmat)

• Zvláštnosti v spojitosti s jedlom a stravovaním

• Poruchy spánku

• Záchvaty hnevu, sebapoškodzujúce a agresívne správanie

• Poruchy motorického vývinu

• Nepociťovanie strachu pri reálnom ohrození

Komorbidity PAS

Diagnózu PAS sprevádzajú aj rôzne komorbidity (Ostatníková a kol., 2014):

• Poruchy gastrointestinálneho traktu – chronická zápcha, chronická hnačka, meteorizmus, zápalové črevné ochorenia, gastritída

• Poruchy imunity – zvýšený výskyt autoimunitných ochorení, alergie, astma

• Poruchy spánku – približne 40%-80% detí s PAS majú problémy so zaspávaním, prerušovaným spánkom alebo nedostatočne dlhým spánkom.

• Epileptické záchvaty – postihujú približne 7% – 14 % jedincov s PAS

Neliečené komorbidity zhoršujú samotnou chorobou narušenú komunikačnú schopnosť a sociálnu prispôsobivosť detí s PAS, majú nepriaznivý vplyv i na možnosti ich výchovy a vzdelávania i priebeh behaviorálnej terapie. Hoci kauzálna liečba porúch autistickeho spektra nie je v súčasnosti známa, mnohé z komorbidít sprevadzajúcich PAS sú terapeuticky ovplyvniteľné. Ich liečbou možno významne zlepšiť kvalitu života postihnutého jedinca i celej jeho rodiny. Deti s PAS často nedokážu vyjadriť a opísať svoje ťažkosti spôsobom, aký je obvyklý u neurotypických detí (bežnej populácie), čo vyplýva z ich narušenej komunikácie a spracovania zmyslových vnemov. Prejavom subjektívneho diskomfortu (bolesť brucha, pocit svrbenia, deficit spánku) môže byť zhoršené správanie a vystupňovanie prejavov autizmu (napríklad sebapoškodzovanie, agresivita či strata záujmov). Ak sa u dieťaťa s PAS takýto stav objaví, v rámci diferenciálnej diagnostiky je potrevné zvažovať aj možnosť komorbidity ako podmieňujúceho faktora (Ostatníkova a kol., 2014, s. 84).

Vymenovaé zistenia nám približujú znevýhodnenia, ktoré pociťujú jedinci s PAS oproti bežnej populácii. V istom zmysle by sme mohli situáciu prirovnať k tomu, ako sa hovorí, že niekto „má alebo nemá na niečo bunky“. Máme alebo nemáme bunky na matematiku. Máme orientačný zmysel alebo nemáme. Sme praktický typ alebo nepraktický. Ak deficit v uvedených prípadoch pociťujeme ako osobný nedostatok ktorý nás v živote obmedzuje, vzdelaním a prácou na sebe vieme čiastočne jeho vplyv zmierňovať. Jedným z príkladov je aj socializácia. Niekto sa narodí s prirodzenou schopnosťou vnímať ľudí a okolie, situácie a ich kontext, „čítať medzi riadkami“ spoločenských zvyklostí a niekto nie. Napríklad bežný človek, keď vidí v parku tabuľku „nevstupujte na trávnik“, vie si domyslieť, že sa to týka trávnika v danom parku. Jedinec s PAS môže mať problém rozlíšiť, či sa oznam týka len toho trávnika v parku, alebo aj všetkých ostatných trávnikov, veď doteraz po viacerých trávnikoch bežne chodil a informácia mu môže spôsobiť zmätok. To, čo je v populácii už zaužívané, že je bežné a tolerované, vieme rýchlejšie odpustiť – napríklad nad umelecky alebo humánne zameranými ľuďmi vieme mávnuť rukou, ak nie sú praktickí („aj čaj mu / jej prihorí“). Ešte nemáme ako ľudstvo tak osvojené, že aj medziľudské vzťahy môžu byť pre niekoho ťažko uchopiteľná oblasť. Len často nie je taká viditeľná na prvý pohľad a vzhľadom na sprievodné nedorozumenia a spoločenské ťažkosti, nevieme vlastne identifikovať, v čom je daný jedinec dobrý, ako s ním nadviazať kontakt či spoluprácu a tak zistiť, že sa môže niekedy aj len pri malej úprave spoločenských podmienok jednať o šikovného a kvalitného človeka, ktorý môže byť pre spoločnosť nielen užitočným, ale aj inovatívnym členom s novým a originálnym prístupom k riešeniu zadaní.  

Od svetoznámeho mysliteľa, psychiatra a psychoterapeuta C.G. Junga (Jung, 2020) máme osvojené a zaužívané základné delenie osobností na extrovertov (extraverzia) a introvertov (introverzia). Pojmy, ktoré definujú naše vrodené predispozície správania sa:

• Extraverzia ako zameranie osobnosti na vonkajší svet a prostredie, v ktorom žije.

• Introverzia ako zameranie osobnosti dovnútra, na seba, na svoj vnútorný život (so zníženou komunikáciou s okolitým prostredím)

Sociálne správanie jednotlivcov s PAS do výraznej miery súvisí práve so spomínanými dvoma typmi osobnosti.

Kategorizácia PAS podľa prevažujúceho typu sociálneho správania

Sociálne správanie môžeme pozorovať u detí už od prvých týždňov – i dňov života. Sociálny úsmev, sociálne hrkútanie a džavotanie či očný kontakt, sa s každým mesiacom vývoja upevňujú. Porucha sociálnej interakcie sa podľa typu postihnutia u jednotlivých detí s PAS výrazne líši. Zjednodušene povedané, niektoré deti majú ťažkosti so základnými sociálnymi schopnosťami, ktoré sú vlastné deťom v dojčenskom veku, u iných sociálne správanie zodpovedá trojročnému dieťaťu a niektorí ľudia s miernejšou variantou handicapu chápu sociálne problémy na úrovni šesťročných detí. Jednoznačne môžeme povedať, že sociálny intelekt je vždy voči mentálnym schopnostiam človeka s poruchou autistického spektra v (hlbokom) deficite. (Thorová, 2016, s.63).

Správanie dieťaťa, ktoré aktuálne rieši nejeden rodič, je vysoko pravdepodobné, že je už niekde zmapované, zaznamenané a skúmané. To znamená, že rodič so svojím problémom nie je sám. A spolu so záznamom správania máme zaznamenané aj kroky, ktoré pomohli viacerým deťom k pochopeniu alebo aspoň k akceptovaniu spoločenských zvyklostí a zlepšili ich postavenie v spoločnosti.

Za účelom kvalitnej diagnostiky a následných terapeutických krokov, podľa Thorová (2016) identifikujeme 5 základných typov sociálnych interakcií u ľudí s poruchou autistického spektra.

1. Typ sociálnej interakcie: osamelý.

Dieťa je odmerané, uzavreté vo väčšine situácií

Popis prejavov:

• Minimálna či žiadna snaha o fyzický kontakt (maznanie, túlenie) či aktívne vyhýbanie sa fyzickému kontaktu, niektoré fyzické dotyky (napríklad šteklenie a hojdanie) však môžu mať deti rady

• Nezáujem o sociálny kontakt (nevyhľadávajú spoločnosť, nestoja o priateľov, spoločnú hru)

• Nazáujem o komunikáciu (dávajú prednosť sebaobsluhe)

• Dieťa je samotárske, nevenuje prílisť pozornosť svojmu okoliu

• Vyhýba sa očnému kontaktu, či naviaže vágny očný kontakt bez komunikačného zámeru

• Nevyhľadáva útechu, často má znížený prah bolesti

• Nezáujem o vrstovníkov (odmieta kolektívne hry, v skupine detí sa sťahuje do ústrania)

• V ranom veku neprejavuje separačnú úzkosť, nedrží sa v blízkosti rodičov

• Dieťa môže byť aj veľmi aktívne, bez schopnosti empatie, vtrhne medzi ostatné deti, ničí hračky, je agresívne, nevníma reakcie detí, reakcie dospelých nemajú na jeho správanie vplyv

• S vekom sa väčšinou kontakt s blízkymi osobami zlepšuje

2. Typ sociálnej interakcie: pasívny.

Popis prejavov:

• Obmedzená spontánnosť v sociálnej interakcii (kontaktu sa nevyhýba, ani ho často neiniciuje)

• Pasívna akceptácia kontaktu, kontakt si väčšinou musí riadiť, v tejto skupine je pomerne veľa detí, ktoré sa rady maznajú a tešia sa z fyzického kontaktu s blízkymi

• Malá schopnosť prejaviť svoje potreby

• Malé potešenie zo sociálneho kontaktu (konverzcia, spoločenské akcie, styk s novými ľuďmi)

• Obmedzená schopnosť zdieľať radosť s ostatnými

• Obmedzená schopnosť empatie a sociálnej intuície

• Obmedzená schopnosť poskytovať útechu, podeliť sa, poprosiť o pomoc

• Môže sa pasívne účastniť hry s vrstovníkmi (prejavuje o vrstovníkov záujem, ale málo o spoločné hry), nevie, ako sa do hry účelne zapojiť

• Sociálna komunikácia nespontánna alebo úplne chýba, komunikáciu využíva hlavne k uspokojeniu základných potrieb

• Poruchy správania menej časté, hypoaktivita

3. Typ sociálnej interakcie: aktívny – zvláštny.

Popis prejavov:

• Prílišná spontánnosť v sociálnej interakcii

• Sociálna dezinhibícia (dotýkanie, bozkávanie či hladkanie cudzích ľudí), nedodržiavanie intímnej vzdialenosti

• Gestikulácia a mimika môže byť prehnaná či bizarná

• Obmedzený, malý či žiadny vzťah k poslucháčovi

• Rečové a myšlienkové perseverácie (lipnutie) týkajúce sa väčšinou oblasti vlastných záujmov, niekedy bizarného charakteru

• Neustále dopytovanie, často sociálne zahanbujúce či bez kontextu, zamerané na predmety a témy vlastných záujmov

• Sociálne veľmi problematické a obťažujúce správanie

• Obľuba jednoduchých sociálnych rituálov (pozdrav, ako sa voláš a pod)

• Celková neprimeranosť sociálneho kontaktu

• Ťažké pochopenie pravidiel spoločenského správania

• Ťažkosti chápať kontext sociálnej situácie

• Často uprený očný kontakt (zízanie do očí) alebo očný kontakt bez komunikačnej funkcie (chýba koordinácia očného kontaktu, reči a gest)

• Časté je spojenie s hyperaktivitou

4. Typ sociálnej interakcie: formálny – afektovaný.

Popis prejavov:

• Typický pre deti a dospelých s vyšším IQ

• Dobré vyjadrovacie schopnosti

• Reč príliš formálna so sklonom k precíznemu vyjadrovaniu, pôsobí strojene, prejav pripomína „chodiaci slovník“

• Správanie je veľmi konzervatívne, často pôsobí chladným dojmom

• Odtiahnuté správanie sa môže prejavovať aj voči rodinným príslušníkom

• Obľuba spoločenských rituálov, až obsesívna túžba po ich dodržiavaní

• Pedantné dodržiavanie pravidiel, často dochádza k afektom pri nedodržaní spoločenských predpisov

• Mnohé výrazy či výroky slepo imituje po dospelých, význam ich primeraného používania mu často uniká

• Doslovné chápanie počutého, ťažkosti s iróniou či žartom

• Sociálna naivita, pravdomluvnosť bez schopnosti empatie, šokujúce výroky

• Encyklopedické záujmy

• Prílišná nedetská zdvorilosť

5. Typ sociálnej interakcie: zmiešaný – zvláštny.

Popis prejavov:

• Sociálne správanie je veľmi nesúrodé, záleží na prostredí, situácii a osobe, s ktorou je kontakt naviazaný

• Vyznačuje sa prvkami osamelosti, pasivity aj aktívneho a formálneho prístupu

• Sociálne správanie je považované za zvláštne

• Veľké výkyvy v kvalite kontaktov

• Často (nie vždy) je menej problémové správanie voči rodičom

• Často využíva prvky správania a mnohé slovné výrazy, ktoré imituje po dospelých, budí dojem falošnej sociálnej zdatnosti

• Osamelé prvky: „nechaj ma, nemám záujem, do toho ti nič nie je, to je moje tajomstvo“

• Pasívne prvky: pekný sociálny úsmev, zdvorilé podriadivé správanie, početné vyjadrovanie súhlasu

• Aktívne prvky: naučené otázky a vyhlásenia, živý záujem i kontakt okolo úzko vyhranených tém, ktoré dieťa zaujímajú

• Formálne prvky: naučené frázy, mentorovanie, pedantné dodržiavanie pravidiel

Poznáme sociálne typy a čo ďalej?

Majme na pamäti, že to, aký sociálny typ dieťa je, nemá ono možnosť ovplyvniť. Je to jeho vrodená prirodzenosť a nič z toho čo robí, nerobí vedome naschvál, z trucu či z nevychovanosti. Vo chvíli, ako identifikujeme zodpovedajúci sociálny typ u dieťaťa, otvárajú sa nám možnosti intervencie a môžeme cielene pôsobiť na dieťa tak, aby sa postupne učilo správať sa spoločensky prijateľným (prijateľnejším) spôsobom.

Ako uvádzame v článku Človek a rácio, človek je tvor primárne emocionálny. Najprv vnímame a cítime, až potom myslíme. Je to biologická zákonitosť, podľa ktorej fungujeme všetci, aj tí, ktorí sa nám zdajú necitliví, ignorantskí, chladní či inak neprístupní a vzbudzujúci dojem chladného logického prístupu. To, ako sa správame, je len výsledok. Príčina je niekde v nás, a asi v najväčšej miere môže byť zastúpená pocitom bezpečia. Pokiaľ nemáme zabezpečenú istotu prostredia, v ktorom máme žiť, učiť sa a pracovať, potom nemôžeme napredovať.

Práve neznámo v nás aktivuje pocity podobné strachu a úzkosti (Baranovská, 2014). Ako uvádza Thorová (2016), väčšina detí s PAS stojí o sociálny kontakt. Za zdanlivou nedotklivosťou a odtiahnutosťou dieťaťa sa skrýva neistota a neschopnosť dieťaťa kontakt primerane naviazať. Problémy s komunikáciou a z nej vyplývajúcu nepredvídateľnosť ďalšieho diania, vyvolávajú v dieťati celkom logicky úzkosť a pocit chaosu a znásobujú deficit v oblasti sociálneho správania.

Pocit bezpečia a istoty je pre každého iný a každý vyhľadávame iný typ spoločnosti. Preto niekomu technológie so svojimi fyzikálnymi zákonmi dávajú istotu, lebo sú nemenné, dávajú mu pocit bezpečia, vie čo môže očakávať a nemusí tápať v spleti rôznorodých nejednoznačných spoločenských situácií, v ktorých má veľakrát aj bežný človek problém uspieť. Viď bežné medziľudské konflikty na pracoviskách, nedorozumenia u členov rodiny v spoločných domácnostiach či len niečí svojský zmysel pre humor – situácie, ktoré niekomu dávajú zmysel a niekomu nedávajú – čo všetko riešime bežní ľudia aj bez diagnóz! A koľkým nedorozumeniam („ja o koze, ty o voze“) by sme vedeli predísť hlbším vzájomným porozumením a úprimnou a včasnou komunikáciou s druhou stranou!

V členení sociálnych typov vieme nájsť prepojenie s extrovertným a introvertným typom osobnosti. Prvý a druhý typ reflektuje introvertný typ osobnosti, tretí typ reflektuje extrovertný typ osobnosti, v štvrtom a piatom type identifikujeme prelínanie extraverzie s intraverziou v závislosti od osobnosti aj do situácie.

Extrovertný typ učíme ako primerane a nerušivo vystupovať v spoločnosti, introvertný typ učíme postupnému začleňovaniu do spoločnosti a kolektívu. Veľmi užitočné je prehrávanie si situácií doma, tzv. role plays, kedy nielen o situáciách diskutujeme, ale reálne si precvičujeme reakcie a možné scenáre situácií, ktoré môžu nastať.

Hrovou formou primeranou veku dieťaťa vysvetľujme a prehrávajme doma situácie. Napríklad nácvik strihania vláskov v kaderníctve. Chlapcovi s AS veľmi prekážal zvuk strojčeka na vlasy. Nemal rád, ani keď ho strihali nožničkami. Z kaderníctva hystericky utekal von. Retrospektívne nevieme zhodnotiť, čo mu presne vadilo, lebo v tej dobe ešte nevedel rozprávať. Avšak rodičia si s ním doma prehrávali situáciu, že idú ku kaderníkovi aj matka, aj otec. Simulovali strihanie vlasov malým elektrickým autíčkom. Vrčalo podobne ako strojček na vlasy, ale ukázali tak chlapcovi, že sa nemusí báť. Po určitom čase chlapec strihanie zvládal lepšie a lepšie, až kým sa mu z toho stala rutina a na predošlé amoky si už ani nespomenul.

Základné poznatky, ktoré odporúčame rodičom osvojiť si

Prvý poznatok

Na to, aby dieťa bolo kľudné a dokázalo zhodnocovať situáciu okolo seba – obzvlášť neznámu situáciu, je potrebné, aby bolo nielen fyzicky, ale aj emocionálne zrelé. Mladšie dieťa svoje city prejavuje prudkými reakciami, nie sú výnimočné zlostné prejavy sprevádzané krikom, kopaním, bojovnosťou. Citové prejavy sa rýchlo striedajú a prechádzajú od kladného k zápornému pólu. Dieťa ich nedokáže kontrolovať rozumom.  City sa u ľudí ustaľujú okolo ôsmeho až desiateho roka a treba počítať s impulzívnymi reakciami. Uvedený fakt platí pre bežnú populáciu (Šramová, 2007, s. 81). V prípade jednotlivcov s PAS, emocionálna zrelosť sa môže dostaviť až neskôr, dôležitá je zo strany dospelých trpezlivosť a priebežné zhodnocovanie situácie, či dieťa sa správa neprimerane z dôvodu nezrelosti, alebo z dôvodu zámerného pritiahnutia pozornosti. (Nie je v rozpore s výrokom o tom, že nevhodné správanie dieťa nerobí naschvál, len nevie, ako inak komunikovať a dať najavo, že niečo potrebuje.)

Druhý poznatok

V každom prípade, my rodičia, resp. dospelí sme práve tí, od ktorých si vie dieťa vziať príklad a pozorovaním sveta okolo seba sa učí orientovať v jeho vlastnom svete. Ako opíšeme ďalej, naše správanie ovplyvňuje správanie dieťaťa a možno si mnohí ani neuvedomujeme, že je to naozaj veľká zodpovednosť. Ako hovorí ľudová múdrosť: „nik učený z neba nespadol“. Takže tak, ako sa potrebujeme naučiť čítať, písať a počítať, tak sa potrebujeme učiť aj sociálnym situáciám a medziľudským vzťahom.

Veľmi nápomocná je myšlienka sociálneho učenia A.Banduru, psychológa, predstaviteľa behaviorizmu (Hall, Lindzey a kol., 1997 s. 433-434).  Podľa Banduru väčšina učenia prebieha bez okamžitého posilnenia (odmena). V štúdii z r. 1961 (Bobo doll experiment) ukázal, že deti sa nielen môžu učiť reakcie bez toho, že by mali príležitosť ich robiť ony samy, ale dokonca aj vtedy, keď pozorovaný model nedostal za svoje odpovede žiadne posilnenie (odmenu – pochvalu, či pokarhanie).

Učenie sa novým reakciám. Skupina „jasličkárskych“ detí pozerala pri jednom výskume na dospelý model, ktorý robil sériu agresívnych aktov, tak verbálnych, ako aj fyzických k veľkej nafukovacej gumenej bábke. Iná skupina detí pozorovala dospelý model, ako pokojne sedí v experimentálnej miestnosti a venuje bábke len čiastočnú pozornosť. Potom každé dieťa bolo vystavené strednej frustrácii a samo umiestnené do miestnosti, kde bola bábka, ktorú už predtým videli. Správanie každej skupiny malo tendenciu sa zhodovať so správaním dospelého modelu, ktorý predtým pozorovali. Deti, ktoré hľadeli na agresívne správanie dospelého k bábke, mali sklon správať sa k bábke podstatne agresívnejšie, ako deti, ktoré pozorovali dospelého sediaceho s bábkou pokojne, a ako kontrolná skupina detí, ktorá nevidela žiadny model. Dokonca deti, ktoré hľadeli na dospelého, ako pokojne sedí, vykonávali menej agresívnych reakcií ako kontrolná skupina.

Poučenie podľa Banduru je v tom, že výkon nových odpovedí len na základe pozorovania, ako sa správa druhý, je možný na základe ľudských kognitívnych (poznávacích) schopností.

Ľudské kognitívne spôsobilosti umožňujú ľuďom premeniť to, čo sa naučili, alebo skombinovať to, čo pozorovali v mnohých situáciách do nových schém správania. Potom môžu vytvárať nové či inovované správania namiesto jednoduchého imitovania toho, čo videli. Napríklad malý chlapec pozoruje, že keď je jeho matka nahnevá, ovládne sa, neprejaví zlosť a hovorí pomaly, zvlášť hlbokým hlasom. Môže pozorovať, že keď sa nahnevá otec, robí veľmi hlasné kritické až sarkastické poznámky. Keď sa tento chlapček nahnevá, môže prejaviť svoj hnev kombinovaním správania, ktoré modelovali jeho rodičia, teda svojím vlastným spôsobom. Napríklad môže priviesť svoju sestričku k slzám tým, že ju zosmiešňuje veľmi pokojným hlasom.

Behaviorizmus stavia (mimo iné aj) na myšlienke, ak je správanie naučené, pravdepodobne môže byť aj odučené. J. Wolpe, juhoafrický psychiater, zdôrazňuje, že aj správanie, ktoré nie je naučené, môže byť odučené.

Napríklad aj autistické alebo sebapoškodzujúce dieťa možno naučiť, aby si nebúchalo hlavu o stenu, či neškriabalo a nedriapalo kožu. Metódy, ktorými Wolpe liečil maladaptívne správanie, a to či naučené, alebo predisponované, vytvorili to, čo je široko známe ako behaviorálna terapia a v rámci svojej práce vyvinul koncom 50-tych rokov 20. storočia metódu tzv. systematickej desenzitizácie. Pri jednotlivcoch s PAS je z dôvodu ich senzitívnej precitlivenosti táto metóda terapie veľmi vhodná a stále aktuálna. Pri uvedenej metóde sa jedinec najskôr učí relaxáciu a potom sa postupne konfrontuje a vyrovnáva s objektmi či situáciu, ktoré pocit úzkosti provokujú. Predstavme si príklad, kedy jedinec má veľký strach z jazdy na pohyblivých schodoch. Terapeut vytvorí spoločne s pacientom / rodičom hierarchiu pocitov úzkosti, ktorá je zoznamom situácií vyvolávajúcich nepríjemné emócie a zoradených podľa narastajúcej úzkosti. Samotná terapia pozostáva z toho, že pacient si predstavuje, tak živo, ako je len možné, každú situáciu uvedenej hierarchie, pričom stále udržiava svoj pokoj, je v relaxácii. (Hall, Lindzey a kol., 1997 s. 415 – 416). 

Príklad:

1. Klient si začne v relaxácii predstavovať položku, ktorá je najnižšie

2. S predstavou tejto situácie prestáva hneď, ako začína cítiť úzkosť

3. S predstavou sa pracuje tak dlho, kým si ju dokáže klient predstaviť niekoľko sekúnd a zostať pri tom úplne zrelaxovaný

4. Potom sa ide na ďalšiu, kde sa opakuje procedúra, a takto to pokračuje až k vrcholu hierarchie